CELODIECÉZNE REKOLEKCIE – KOŠICKÍ MUČENÍCI
(VÝROČIE POSVÄTENIA KATEDRÁLNEHO CHRÁMU)
KOŠICE – KATEDRÁLA 6. SEPTEMBRA 2014

Drahí spolubratia v biskupskej službe, Alojz a Stanislav, bratia kňazi, diakoni, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Prežili sme búrlivé leto a nie iba preto, že sa často blýskalo a veľa pršalo, ale myslím tu predovšetkým na neutíchajúce prívaly bolestivých informácií o nepokojoch na Ukrajine, v Sýrii a Iraku. Vojna, utrpenie, zabíjanie a prenasledovanie nevinných sa znovu vrátili do našich dialógov, polemík a zaťažujú i naše myšlienky. Viac ako kedykoľvek predtým si totiž uvedomujme, že sa to všetko viac či menej dotýka i nás.
A preto, keď sa v dnešný deň tak ako každý rok po prázdninách stretávame, chceme sa posilniť vo viere a spoločnou modlitbou zahnať strach a pocity neistoty. Tak dobre nám padnú Ježišove slová z Jánovho evanjelia, ktoré sme počúvali: Nech sa vám srdce nestrachuje – neznepokojuje! (Jn 14, 1 – 12).
A skutočne, keď vo viere v Boha sledujeme udalosti dejín a všetko, čo sa počas stáročí odohralo aj tu v Košiciach i v celej našej arcidiecéze, s odvahou môžeme povedať, že Ježiš je víťaz nad zlom a hriechom a že on si nás vedie a opatruje, a že je to on, čo sa skôr či neskôr vždy postará o isté víťazstvo dobra a pravdy. Potrebujeme takéto momenty, keď nám sám Ježiš hovorí: Nebojte sa! Verte v Boha a verte aj vo mňa!
V tejto viere, ktorá oslobodzuje od strachu a ustráchanosti, chceme dnes sláviť a pripomenúť si naraz až tri jubileá, ktoré sa viažu na tento čas: 118 rokov od posviacky tohto katedrálneho chrámu; 395 rokov od narodenia Košických mučeníkov pre nebo; a 210 rokov od erigovania Košického biskupstva. Toto sú dôvody na radosť, lebo dlhé stáročia života katedrály i živé svedectvá verných hrdinov našej viery, vyformovali z Košíc životaschopné srdce diecézy.
Naša katedrála je domom, kde Boh prebýva už veľmi dlho. Je svedkom mnohých vojen, nepokojov a revolúcií, a predsa bola vždy po celý ten čas miestom útechy a pokoja, aký svet vonku nikdy nemohol dať. Je príbytkom, kde i v tých najkrutejších dobách prichádzal Ježiš v Eucharistii a posilňoval svojich verných. Tu sa celý ten čas zdokonaľovala a rástla Božia stavba zo živých kameňov. Boh si z nás stavia svoju Cirkev a každý jednotlivec je mu vzácny a milovaný. On má vo svojom srdci miesto pre každého. Preto Ježiš hovorí: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov! … Ja idem, aby som vám pripravil miesto!
Apoštol Tomáš v tej chvíli stihol vyjaviť svoje hlboké obavy: Pane, my ale nevieme kam ideš!? A hneď dodal: A kde je to miesto a kadiaľ tam vedie cesta!? Vtedy mu Ježiš odpovedal tou najistejšou odpoveďou, z ktorej vychádza hlboký Boží pokoj: Ja som cesta, pravda a život!
Drahí bratia kňazi! Koľko zneistení a nepokoja prežívame i my vo svojom povolaní a v misii, ktorá nám bola zverená. A práve tieto Ježišove slová nám pomáhajú verne vytrvať v pokojnej službe, do ktorej si nás on sám povolal.
Keď čítame túto stať z Jánovho evanjelia, uvedomujme si, že nie my sme cestou, ale že nám bolo zverené privilégium kráčať po tejto ceste v Ježišových šľapajach a osloviť či strhnúť so sebou mnohých.
V tomto Ježišovom slove spoznávame, že nie my sme pravdou, že nemáme odpovede na všetko, ale že sa môžeme a máme aj iných usmerniť podľa Božej pravdy z Evanjelia.
A nakoniec vidíme, že nie my sme životom a hybnou silou viery, ale že máme spoluúčasť na Ježišovom živote, smrti a zmŕtvychvstaní, a že tým môžeme prispieť k zmysluplnému životu v našich farnostiach.
Naša služba je nenahraditeľná preto, že je službou Kristovi a jeho Cirkvi. Naša cesta má splynúť v jedno s jeho cestou. Naša múdrosť a pravda si nezakladajú na vlastnej šikovnosti a samostatnosti, ale učia sa dôvere v jeho riadenie udalostí a vecí. Preto celý náš život patrí iba jemu. On je našou cestou, pravdou i životom.
Nenechajme sa ľahko ani znepokojiť, ani znechutiť. Ani problémami vo svete, ani nedokonalosťami v Cirkvi či v sebe samom. Viac sa navzájom stretávajme a žime pokojom, ktorým nás utešuje Ježiš. Verme, že on vedie a riadi náš život. On nás nesie cez všetky skúšky vernosti a vytrvalosti. Nepodceňujme svoje poslanie. Sme nesení Bohom, sprevádzaní Kristom a na čo nesmieme zabúdať: pomazaní Duchom Svätým. Nestrachujme a nebojme sa ani o svoj pozemský život.
V 17. storočí, naši kňazi tu v Košiciach a na okolí boli vystavení veľkému nebezpečenstvu. Keď si predstavíme, že v tom čase nemali ani rozhlas, ani telefóny, a o znepriatelených rebeloch, ktorí sa blížili k mestu sa vždy dozvedeli až na poslednú chvíľu. Bolo to obdobie veľkého strachu, prebdených nocí a neustálych útekov na cestách. Pocit ohrozenia bol bežným javom.
Traja košickí kňazi Marek Križin – kanonik, Štefan Pongrác SJ a Melichar Grodecký SJ, sa aj napriek tomu cítili chránení Bohom a to čo malo na nich prísť, odovzdali do Božích rúk. Veľmi dobre poznali slová 91. žalmu: Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava, povie Pánovi – Ty si moje útočište a pevnosť moja, v Tebe mám dôveru, Bože môj!
Nezľakli sa, naopak, posilňovaní spoločnou modlitbou a povzbudivými slovami, vydali najkrajšie svedectvo verných Kristových kňazov. Obetovali svoj život i za život a rozvoj našej miestnej cirkvi. Ich viera je oporou našej viery. Ich odvaha posilňuje našu odvahu. Ich vernosť upevňuje našu vernosť. Ich povolanie sa stalo inšpiráciou pre mnohé ďalšie duchovné povolania v našej košickej arcidiecéze až podnes.
Azda by sa nám mohlo zdať, že to s povolaniami aj u nás v Košiciach ide v poslednom čase dole vodou. Áno, je potrebné to priznať – pociťujme a vždy sme pociťovali nedostatok duchovných povolaní. Ale nezabúdajme na to, že na príhovor Košických mučeníkov sa dejú zázraky i v tejto oblasti. Prosme ich ponajprv o to, aby nám svojim svedectvom pomohli byť dobrými kňazmi na mieste, kde nás do služby povolal a postavil Boh, aby sme sa i my stali inšpiráciou k duchovnému povolaniu.
Toto ale nie je úloha iba pre biskupov a kňazov. Drahí bratia a sestry, je to výzva pre všetkých veriacich: pozývať ľudí a zdieľať vieru, pochybnosti i otázky na ceste. Výzva svedčiť o viere je dnes aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým. Nikdy v dejinách totiž nebolo prenasledovaných toľko kresťanov naraz ako v tomto čase. Odhady hovoria až o 100 miliónoch prenasledovaných, ktorí trpia kvôli svojej viere v Ježiša Krista.
Organizácia Open doors international mapuje celosvetovo utrpenie prenasledovaných kresťanov. Medzi inými sa uvádza, že v africkej Eritrei je teraz viac ako 1500 kresťanov väznených vo vojenských táboroch. Vonku sa dostalo svedectvo istého Johna Woldeho, ktorému sa podarilo z tábora ujsť a dnes musí žiť mimo svojej vlasti. Povedal: Viackrát nás vyzývali, aby sme sa zriekli kresťanskej viery. Nechcel som to však urobiť, tak ako mnoho ďalších kresťanov v tábore. Povzbudzovali sme sa navzájom, aby sme nezapreli našu vieru. Hneď na to sme boli surovo zbití. Tí, čo nás strážili nás zastrašovali a vyhrážali sa nám, že nám zatvoria i našich príbuzných, keď sa nevzdáme svojej viery. Mali sme podpísať i prehlásenie, kde bolo doslova napísané: Nebudem hovoriť o Ježišovi Kristovi.
Drahí bratia a sestry! Tak podobný príbeh s tým, ktorý poznáme o posledných chvíľach našich Košických mučeníkov. I oni sa navzájom povzbudzovali k odvahe a vzývali mená Ježiša i Panny Márie, aby mali silu nezaprieť svoju katolícku vieru. Tak ako v ich prípade, tak i v novodobých dejinách, prenasledovaní veriaci vždy svedčia o tom, že Ježiš a Matka Božia Mária im v kritických situáciách dodávali neuveriteľnú silu i odvahu. V tej rozhodujúcej chvíli sa na nich naplnili Ježišove slová: Nech sa vám srdce nestrachuje!
Kiežby sme v tomto Ježišovom uistení čerpali silu pre pokojnú a vernú službu. Nech nám on sám dá silu hovoriť o tom, čo sme s ním zažili a prečo sme sa rozhodli odovzdať mu svoj život. Modlitba posvätného ruženca a príhovor Sedembolestnej Panny Márie nech nás upevňuje v našom povolaní zveľaďovať jednotu duchovnej stavby a súdržnosť všetkých živých kameňov našej košickej arcidiecézy. AMEN