Košice – Seminárny kostol 6. septembra 2012

Drahí bratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, seminaristi, ctihodné rehoľné sestry, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Končiace sa tohtoročné leto patrí podľa štatistík k jednému z najhorúcejších od začiatku meraní. Slnko znovu raz ukázalo svoju silu. Sol invictus nepremožiteľné slnko – už od raného obdobia Cirkvi sa stalo symbolom nepremožiteľného Krista – Slnka spravodlivosti, ktorého žiara je neprekonateľná.

Vo vzťahu k Ježišovi si postupne aj samotná Cirkev našla miesto medzi symbolmi a prirovnala samú seba k mesiacu, ktorý síce svieti, no svetlo nemá sám zo seba, ale vždy iba odráža svetlo slnka. Mesiac prežíva svoj údel, ktorý slnko nepozná: stráca, resp. získava svetlo. Podľa toho v akom tieni Zeme sa nachádza, svieti viac, alebo menej. A tak aj Cirkev, keď je príliš zaťažená a zatienená týmto svetom, nemôže naplno žiariť Kristovým svetlom.

Dnes sme sa tu zišli aj preto, aby sme si pri pohľade na našu miestnu Cirkev, úprimne a otvorene povedali, v akej fáze odrážania či zrkadlenia Kristovho svetla sa nachádza naša Košická arcidiecéza a aby sme aj účasťou na týchto kňazských rekolekciách vyjadrili vôľu posunúť sa viac do Kristovho svetla.

Keď sa sv. Augustín pokúsil charakterizovať podstatu Cirkvi, poukázal na jednu vec, a totiž na nevyhnutnosť jej neustáleho putovania. Vysvetľuje to takto: Keď kráčaš, kus cesty už leží za tebou, iný máš ešte len pred sebou. Keď sa na tejto ceste zdržíš, tak potom iba preto, aby si sa posilnil, ale určite nie preto, aby si sa vzdal!

         Aj my sme sa dnes museli vydať na cestu a kvôli celodiecéznym rekolekciám prejsť z katedrálneho chrámu sem do Seminárneho kostola. Sme v pohybe, pretože aj samotná katedrála je podrobená rekonštrukcii a živej premene na ceste svojej existencie. Duchovný a liturgický život v nej na chvíľu stagnuje, ale iba preto, aby sa čochvíľa zaskvela v obnovenej a ešte plnšej nádhere.

Keď bol Dóm sv. Alžbety pred 116-timi rokmi kompletne zrekonštruovaný, 6. septembra 1896 ho vtedajší jágerský biskup a neskorší kardinál József Samass konsekroval. Dnešné výročie slávime mimo nej, ale už čoskoro sa vďaka projektu Košice – európske mesto kultúry 2013 a aj vďaka štedrej zbierke našich veriacich, opäť zaskvie v obnovenej kráse.

Dnes viac ako inokedy musíme prebrať zodpovednosť nielen za vzhľad našich stavieb, ale ešte viac by sme na seba mali zobrať spoluzodpovednosť za vieru a za stav i obraz Cirkvi v dnešnom svete. Kto iný, ak nie my kňazi, máme ako prví niesť bremeno tejto zodpovednosti!?

Aj náš kňazský život, podobne ako aktuálny liturgický život v našej katedrále niekedy stagnuje a vtedy si nutne vyžaduje rekonštrukciu. Tá môže byť niekedy bolestivá a charakterizovaná veľkými skúškami osobnej viery. Kiežby to všetko slúžilo k tomu, aby sme sa posilnili na ceste, a nie k tomu, aby sme to na ceste ako kňazi vzdávali.

Mnohí to vzdajú práve preto, že sa konečne chcú zbaviť kríža, ktorý ich ťaží a chcú sa tak zbaviť toho nepochopiteľného a znepokojujúceho tajomstva svojho kňazstva. Kňazský život je však vo svojej podstate vždy stvárňovaný Kristovým krížom. Ináč povedané: Bez tajomstva kríža by ani život kňaza nebol žiadnym tajomstvom a kňaz by sa už nikdy nemusel pýtať svojho Majstra: Prečo práve ja!? Prečo si povolal práve mňa!?

Kríž ale neznamená iba utrpenie, Kristov kríž prináša aj nový život. A kňaz predsa žije z Jeho kríža a z Jeho obety. Príkladom kňazského života spätého s krížom sú nám dnes aj životy svätých kňazov – našich troch Košických mučeníkov, ktorí z lásky ku Kristovi a Cirkvi, vo vernosti Svätému Otcovi, bránili katolícku vieru preliatím vlastnej krvi. My sme v porovnaní s nimi ešte nezápasili do krvi.

Podľa vzoru samého Pána Ježiša, ktorý hovorí: Zborte tento chrám! vydávajú na smrť vlastné telá i životy, vo viere, že on sám ich raz pretvorí a obnoví vo večnosti. Koľko krát nám chýba práve takáto dôvera i odhodlanie!?

Dôležité je ponajprv nechať sa vbudovať, ako hovorí sv. Peter, ako živé kamene do tajomného Kristovho tela – do Cirkvi. Dajme sa vbudovať do jednej stavby – do jednej kňazskej rodiny v arcidiecéze! Naši mučeníci vytrvali v skúškach spolu, posilňovali jeden druhého pri znášaní bolestí a mučenia pre vieru. Aký pochabý je však náš individualizmus, keď chceme hľadať iba svoje pohodlie, kľud a nezávislosť od spolubratov!? Iba spolu dokážeme odolávať úderom zvonku i sklamaniam zvnútra. Iba s vierou zakorenenou hlboko v srdci zostaneme verní.

Uvedomovali si to aj sv. Cyril a Metod, preto svojich žiakov vyškolili tak, aby sa ich viera nezakladala len na vonkajších prejavoch, na písme, na slovách, na kráse liturgie, na speve a hudbe, na dôležitosti vlastnej cirkevnej samosprávy, ale aby sa v praxi ukázali ako muži pevnej viery, ktorú nestratia ani v najťažšom prenasledovaní, ani v odlúčení, ani vo vyhnanstve. Preto títo svätí bratia zo Solúna nabádali všetkých svojich duchovných synov a dcéry k tomu, aby si vždy zachovali čisté svedomie i srdce pri všetkom čo budú robiť. Snažili sa o to, aby sa nám – ich duchovným potomkom -Božie slovo uchytilo v našich srdciach, v našich skutkoch, nie iba na perách.

Takto by sa mohlo ľahko stať, že sa v službe stratíme, utopíme sa vo vonkajších aktivitách a s Kristom sa ani nestretneme. Stratíme úzke prepojenie na Neho. Upozorňuje na to aj český teológ Max Kašparů. Podľa neho práve v službe evanjelia mnohokrát iba predstierame, že niečo robíme, no v skutočnosti nerobíme nič účinné, pretože naše vnútro sa počas roboty sústredí na iné podnety. Je to ako so žiakom, ktorý možno aj nechtiac predstiera, že sa učí, má pred sebou otvorenú knihu, no pritom je zahĺbený do pozerania televízora či do počúvania hudby. Je to podľa neho iba tzv. „dojmológia“.

Koľko času nám zaberajú rôzne prípravy na povinnosti a plánované akcie, a pritom tá najjednoduchšia robota Ježišových učeníkov v Roku viery, by sa s pomocou Božej milosti a bez nejakej namáhavej prípravy odviedla práve odovzdávaním viery pri spontánnych osobných stretnutiach s ľuďmi. Keď je kňaz – Boží služobník nervózny práve z toho, že nič nestíha, alebo je nepríjemný a dáva pocítiť svoje postavenie, o sprostredkovaní viery sa tu vôbec nedá hovoriť. Darmo, sme ako mesto na návrší, ktoré sa nedá ukryť. Cenu viery mnohí posudzujú podľa toho ako si ju vážime my sami a ako sa podľa nej aj správame.

Príčinou odpadu od viery nie sú iba naše zlyhania, ale aj celkovo nastavená spoločnosť. Situácia nie je ružová ani v našej arcidiecéze: Cielené správy o neschopnosti Cirkvi a jej predstaviteľov, spochybňovania a odpor voči autorite. Z toho vyplýva aj nejednota mnohých kňazov s diecéznym biskupom. Nemôžeme povedať, že nás sa to netýka. Potom sú tu rôzne spochybňovania úloh a prínosu Cirkvi pre život spoločnosti. Úmyselne sa šíri nenávisť a odpor voči Cirkvi. Aké jednoduché by bolo takúto spochybnenú Cirkev opustiť!

Loďka našej arcidiecézy sa znovu raz pohybuje na vlnách rozbúreného mora, tak ako v dobe Košických mučeníkov. Oni však zostali na palube, nezutekali vtedy z Košíc, aj napriek tomu, že tušili, že prichádza ich posledná hodina. A tak ako Kristus zostal v Getsemmani, aj oni zostali v meste, aby bol v nich oslávený Boh.

Prosím vás, drahí bratia v kňazstve, zostaňte na palube Cirkvi! Nie kvôli mne, ale kvôli Kristovi. V tomto smere potrebuje košické presbytérium účinnú pomoc zhora i rekonštrukciu ešte viac ako si ju časom vyžiadala naša košická katedrála. Potrebujeme prejsť istou nápravou v základnom postoji voči Kristovi a Jeho Cirkvi. Potrebujeme sa posilniť v ochote zostať a nemať strach zodrať sa v službe Bohu a Cirkvi. Náš kňazský život potrebuje rekonštrukciu, ináč nezvládneme výzvy prichádzajúcich čias.

Súbežne s Rokom sv. Cyrila a Metoda začne onedlho Rok viery a ten bude pre našu arcidiecézu veľkou výzvou. Kiežby sme nikoho nepohoršili a nestratili ani jedného veriaceho človeka, naopak získajme pre katolícku vieru mnohých! Vo vernosti Kristovi preto zrevidujme svoj prístup k ľuďom i k spolubratom, neuzatvárajme sa vo svojej spravodlivosti či nadradenosti. Poďme bližšie k ľuďom i k sebe navzájom bez predsudkov!

S loďkou našej viery, ktorá je znázornená aj na logu prichádzajúceho Roka viery, nemôžeme zostať iba v prístave, ináč by sme riskovali, že nám zhnije a rozpadne sa. Vyjdime bližšie k ľuďom. Naša Nebeská Matka Mária – Stella marisnás bude udržiavať v správnom nasmerovaní, pri ktorom naša Cirkev nikdy nestratí lesk Kristovho svetla a nikdy ju úplne nezatienia hriechy tohto sveta.

Veď sa len dobre pozrite a dobre vnímajte znamenia čias: Lode našej katedrály (a je ich päť) sa pomaly, ale isto pripravujú na to, aby sme sa s Božou pomocou mohli spoločne vydať na novú plavbu. AMEN