Arcidiecézne stretnutie mládeže

Prešov – Konkatedrála 14. apríla 2012

 

Drahí bratia kňazi, milí mladí priatelia!

Keď som prichádzal sem do našej Prešovskej konkatedrály, všimol som si, ako sa vonku zhromažďujete, vytvárate skupiny a partie a v priateľskom duchu sa delíte o svoju radosť. V duchu som vám prial, aby ste v takejto radosti zotrvali navždy. Aby ste zostali šťastní.

Vieme totiž, že každý človek túži po šťastí. A čo všetko my ľudia neurobíme preto, aby sme si to životné šťastie zabezpečili. Navštevujeme rôzne semináre, kupujeme literatúru, ktorá radí ako sa stať v živote úspešným a šťastným, z času na čas si doprajeme dobrú dovolenku, aby sa v nás ozýval dobrý pocit z oddychu a psychickej pohody v malebnom prostredí.

A mnohí sa po celý svoj život snažia dostihnúť svoje šťastie. Raz čakajú na chvíľu keď skončia školu, že potom už budú šťastní. A keď zo školy vyjdú, nájdu si konečne zamestnanie, založia rodinu, vždy im ale ešte čosi chýba ku šťastiu. Potom čakajú na penziu a až od nej si sľubujú ten vytúžený pokoj, spokojnosť a blaženosť. No ani na penzii to nie je ružové, aj tam cítia, že nemajú to, čo by chceli. Takto celý život pomaly, ale isto preteká pomedzi prsty a mnohí sa len strnulo sústredia a čakajú na pravú chvíľu, kedy si už konečne budú môcť dovoliť – byť šťastní.

Jedna z najväčších životných múdrostí hovorí, že človek nemôže byť nikdy šťastný vtedy, keď svoje šťastie hľadá vo vonkajších veciach okolo seba. Iba vo vnútri – v duši a v srdci – si človek môže vybudovať magnet na šťastie a radosť.

Ako sa táto vnútorná radosť upevňuje, o tom hovorí Sv. písmo, keď sám sv. Pavol objavuje zdroj a prameň trvalej radosti jedine v Bohu. Hovorí: Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: radujte sa! Boh je pre veriaceho človeka príčinou radosti, ktorú mu nikto a nič na svete nemôže zobrať.

Vy, ktorí ste dnes prišli na toto stretnutie, ste mladí. S mladosťou sa nutne spája radosť a veselosť. Keby to však mala byť iba istá bezstarostnosť o zajtrajšok a ľahkovážnosť, nebola by to skutočná radosť, o ktorej hovorí evanjelium. Radosť v Bohu je iná!

Boh nám hlavne teraz vo veľkonočnom čase chce darovať niečo, čo je viac než len pominuteľné šťastie. Boh nám vo svojom Synovi chce dať trvalú radosť, ktorá nezávisí od okolností nášho života. Nech sme akí sme, nech sa nám prihodí čokoľvek, radosť z víťazstva nad hriechom a smrťou nám môže dať jedine Ježiš Kristus.

Pre takúto radosť sa môžeme rozhodnúť. Takáto radosť je celoživotnou kvalitou a ozdravuje celého človeka. Radosť z Boha je v dobrom slova zmysle nákazlivá. Radostný človek má pozitívne vyžarovanie a zobúdza radosť aj u iných. Radosť zobúdza a dáva krídla.

Ako kresťania sa môžeme tešiť, pretože máme nádej, že smrť nemá posledné slovo v našom živote a že sa s našimi drahými zosnulými ešte stretneme. Toto vedomie nás napĺňa radosťou. Tešíme sa, že Boh je s nami a sprevádza nás každý deň.

Úryvok o radosti z listu Filipanom, ktorý je mottom nášho dnešného stretnutia, napísal sv. Pavol vo väzení. Väzenie sa pre sv. Pavla nestalo miestom depresie a smútku, ale miestom radosti. Pavol sa teda naučil, nepodmieňovať svoju radosť vonkajšími okolnosťami. Svoju radosť opieral o veľkú dôveru v Boha, lebo veril, že Boh v jeho živote môže raz všetko obrátiť na dobré.

Všetko čo robíme, mali by sme robiť s touto radosťou z nášho Boha. Radosť z jeho blízkosti ovplyvňuje našu prácu. Už slávny filozof Aristoteles povedal: Radosť dielo zdokonaľuje, smútok ho ničí! Radosť teda dáva silu a sila sviežosť. Všetko ide oveľa ľahšie.

Kto má radostný postoj k životu, malé prekážky vôbec nevníma a veľké prekonáva s odvahou. Nebojíme sa o budúcnosť takéhoto človeka. Na druhej strane, keď vidíme niekoho dlhšiu dobu smutného, právom sa obávame, že na začatej ceste dlho nevydrží, zvlášť, keby sa vyskytli väčšie ťažkosti.

Radosť je preto aj neodmysliteľným prvkom pri ohlasovaní evanjelia a viery. Skupinka smutných a nespokojných ľudí nás neláka, naopak, všetci by radšej išli tam, kde vidia šťastie a radosť. Sv. František si prial, aby si jeho spolubratia zachovali vždy jasnú a radostnú tvár, aby s chuťou urobili čosi naviac, a aby nefrflali v  únave a omrzenosti. S radosťou mali vychádzať do ulíc.

Jediným dovoleným smútkom bola podľa veľkých svätcov ľútosť nad vlastnými hriechmi. Tie sa však v zlomku sekundy môžu stať príčinou pravej radosti, keď nám ich sám Boh odpúšťa vo sviatosti zmierenia. Nezotrvávajme preto dlho v smútku nad vlastnými hriechmi. Snažme sa utopiť ich v mori Božieho milosrdenstva. Zármutok človeka je totiž diablovou radosťou. Smutného človeka ľahko privedie k zúfalstvu, alebo k tomu, aby hľadal falošné potešenia vo svete. Duša človeka nemôže byť bez radosti, hľadá potešenie aj v nízkych veciach, keď ich nemôže nájsť vo veciach vznešených.

Vaša mladosť, drahí priatelia, nemá byť iba zdravá a krásna, ale má oplývať aj myšlienkou na večnosť a na Boha. Napriek životným pádom nestrácajte radosť. Prijmite aj svoje obmedzenia a limity a vedzte, že v Bohu sa vám môžu stať prameňom požehnania.

Nech sú vám príkladom a povzbudením životy svätých. Dnes sa tu stretávame pri dvoch relikviách – pri dvoch svätcoch, ktorí si považovali za česť slúžiť Bohu i ľuďom a radosť v Bohu bola ich silou. Sv. Cyril neúnavne ohlasoval Krista a chodil po území našich predkov bez strachu o svoj život či svoje chatrné zdravie. Zodral sa pre Ježiša, no jeho tvár žiarila radosťou z toho, že naši praotcovia vyšli z tmy povier, pohanských obiet a neľudských praktík.

Okrem sv. Cyrila tu dnes medzi nami máme aj relikviu blahoslaveného pápeža Jána Pavla II., muža, ktorý sa stal apoštolom národov. Aj mnohí z vás sa určite pamätajú na jeho podmanivý úsmev, na odhodlanie, energiu a radosť, ktorá z neho žiarila. Úsmev, aj keď cez slzy a bolesť, nestratil ani v poslednej fáze svojho života, keď trpel a niesol ťažký kríž. Miloval mládež a vlastne bol to on, čo začal robiť podobné stretnutia s mládežou. Blahoslavený Ján Pavol dôveroval mládeži a napriek krehkosti a nestálosti mladých ľudí, vkladal do nich veľké nádeje na záchranu a posilnenie viery v Krista. On inicioval svetové stretnutia mládeže, ktoré sa v ostatných rokoch robia už pravidelne.

Títo dvaja svätci boli naplnení radosťou z Boha. V Ňom nachádzali nové sily a iba vďaka Nemu vedeli vydržať rozdávať sa pre dobro iných. Toto ich napĺňalo trvalým šťastím.

Milí mladí priatelia, aj vy sa môžete vždy znova rozhodnúť pre takúto trvalú radosť v Bohu. Naučte sa zotrvávať v tejto radosti! Trénujte sa v tejto radosti! Trénujte sa v postoji vďačnosti voči Bohu i voči ľuďom za každú maličkosť. Vďačnosť totiž redukuje stres a obveseľuje.

Učte sa viac dávať ako iba dostávať. Kto rozdáva, cvičí sa v postoji veselého srdca, lebo je veselšie dávať ako dostávať (Sk 20, 35). Povzbudivé slovo, pomocná ruka, ochota vypočuť niekoho – to je rozdávanie seba samého. To vám urobí veľkú radosť a zanechá na duši pokoj a blažený pocit.

Trénujte sa v postoji radostného ducha aj skrze službu. Slúžte s radosťou a ochotne ako kresťania Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu (Ef 6, 6). Kto z lásky a ochotne slúži iným, je šťastným človekom. Služba iným nás robí šťastnými.

A nakoniec sa trénujte v radosti tým, že budete iným rozprávať o Ježišovi. Keď uvidíte, že tí druhí sa začínajú zaujímať o vieru, začínajú dôverovať Bohu a žijú spokojnejší a hlavne zmysluplnejší život, naplní vás to šťastím a radosťou. Radosť z Boha si takto nenecháte iba pre seba, ale budete ju podávať ďalej. Ona sa rozmnoží a v plnej sile sa raz znova vráti k vám.

Vaša radosť môže rásť a zväčšovať sa. Hlavne vtedy, keď si zachováte postoj vďačnosti, keď budete veľkodušne dávať a rozdávať sa zo srdca v službe iným, a keď im budete rozprávať o Ježišovi. Takto sa rozhodnete pre trvalú radosť, ktorá nijako nezávisí od vonkajších okolností! Takúto radosť vám už nič a nikto na svete nevezme. AMEN