100. výročie narodenia Gorazda Zvonického

Močarany 6. júla 2013

         Pán dekan, páter provinciál saleziánov, bratia kňazi, rehoľné sestry, vážený pán primátor, drahí príbuzní a priatelia kňaza a básnika pátra Andreja Šándora, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Na mojom srdci balvan leží,

         oveľa ťažší od Gerlachu,

         bo mäknú kosti našich veží

         pred hrozbou tmy, pod váhou strachu.

 

         Kto našim vežiam kosti vzpruží

         a vráti postoj bezúhonný,

         prv než sa zrútia do kaluží

         ony, ich kríže a ich zvony?…

 

Hneď na úvod som si poslúžil tvorivými veršami z pera básnika, vášho rodáka, ktorý v tomto kraji presne pred sto rokmi 29. júna 1913 uzrel svetlo sveta. Boli to dve strofy jeho básne Naše veže z básnickej zbierky Obolus, ktorú zostavil v Ríme v roku 1985.

Môžeme povedať, že veže a ich zvony, ako hlasné kresťanské symboly, mu priam učarili. I keď tu v Močaranoch počas jeho mladých rokov kostol ešte nestál, z diaľky hľadel na veže michalovských kostolov a z dostatočnej vzdialenosti vždy rád počúval vzletný hlas ich zvonov. Jeho rešpekt k týmto symbolom našej viery môžeme ľahko vybadať nielen z jeho básní, kde napríklad bijúci večerný zvon nazýva víťazom nad okolím, ale taktiež jeho básnické meno Zvonický prezrádza, že jeho slová, básne a eseje chcú hlaholiť a naliehať vhod i nevhod, osloviť srdcia ľudí a upriamiť ich pozornosť na to, čo je hore.

Zvony však neoznamujú iba dôležité udalosti, ale zvolávajú i na slávenie liturgie a pozývajú na kňazskú službu. Pri jeho bohatej básnickej tvorbe nemôžeme opomenúť to, že bol predovšetkým kňazom. Andrej Šándor bol vysvätený za kňaza v deň svojich 35. narodenín 29. júna 1948. Osobne mu viac záležalo na jeho kňazstve a na práci s mládežou, ako na všetkých jeho básňach.

Cítil sa byť kňazom, oveľa viac ako básnikom. Básne ho robili svojráznym, veľmi citlivým, robili z neho otca, spolubrata, priateľa, duchovného radcu, vychovávateľa i pedagóga. Stal sa teda zvonom, ktorý nahlas ohlasuje a šíri do okolia nie iba vlastné slovo, ale predovšetkým Božie slovo, ktoré nám v hlaholike zachytili a rečou nášho ľudu vysvetľovali svätí bratia Cyril a Metod a ich žiaci – medzi nimi i Gorazd. Možno aj preto si k svojmu umeleckému prímeniu Zvonický pribral i jeho meno. Bol ako Gorazd – našej zeme verný syn – hoci toľko rokov nútene, podobne ako Gorazd, prežil v exile.

Jeho krížová cesta začala v apríli 1950, keď bol ako syn saleziánskej rehoľnej rodiny zatknutý a internovaný v izolačnom tábore pre rehoľníkov v Podolínci. Odtiaľto sa mu podarilo ujsť, tajne prešiel hranice a emigroval. Po krátkom pobyte v Taliansku sa dostal do Argentíny a nakoniec na dlhší čas zakotvil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kde vyučoval na miestnom gymnáziu Antona Bernoláka. Rodnú zem navštívil až po páde totality, po viac ako štyridsaťročnom putovaní púšťou cudziny. Zomrel síce v Ríme, no po roku, 29. júna 1996, previezli jeho telesné pozostatky na Národný cintorín do Martina.

Zvučné sú jeho básne a úderné jeho eseje! Nesú v sebe niečo zo životných úderov jeho srdca. I z diaľky, v clivote a nostalgii, neúnavne píše, posiela odkazy, sťaby zvon vykláňa sa až k nebu z pevnej veže Ríma. Povzbudzuje svojich rodákov zdvihnúť svoje pohľady hore, k Bohu, k večným výšinám. Ukazuje na inú vlasť, než iba tú pozemskú, pri Otcovi v nebi. No láska k Slovensku i po smrti ho pohla, dala jeho telo do pohybu na cestu do domoviny, akoby jeho dušu chcela znovu prebudiť k životu. Jeho telo ako vzácny, no od silných úderov a vyčerpania prasknutý zvon, čaká teraz na Kristov hlas, ktorý ho na konci vekov znova zocelí. Tak bude môcť znovu hlaholiť a šíriť chválospevy spevom i slovom.

Najlepšie je chváliť Pána svojim životom a dobrými skutkami. Takto nám to pripomína apoštol Pavol vo svojom liste Kolosanom: Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi (Kol 3, 12-17). Najkrajšou poéziou je harmónia a súzvuk dobrého života podľa evanjelia.

Preto sme Bohu vďační za jeho slovo, princípy a hodnoty. So žalmistom sme spievali: Tvoje slová, Pane, sú duch a život (Ž 19), sú svetlom na našich životných cestách.

Páter Šándor vedel, že zaobchádzanie so slovom je síce tvrdá, ale potrebná a naliehavá úloha. Vzletné a zároveň silné musí byť slovo básnika. Vedel, že je to úloha zodpovedná – tak v poslaní básnika, ako aj v službe kazateľa. Znamenalo to aj pre neho: nezahmlievať Božie slovo, ohlasovať ho všade, byť priamy a pravdivý. Vo vernosti Ježišovi Kristovi, preto v celej svojej literárnej tvorbe mal na pamäti to, čo náš Spasiteľ povedal pred svojim nanebovstúpením: Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú (Mk 13, 24 – 32).

Slová a zvony. Toto sú výstižné pojmy, ktoré charakterizujú básnickú činnosť i kňazskú službu Gorazda Zvonického. Jeho vlastné ľudské i osvojené Božie slová dal do pohybu ako rozkývané zvony, aby tak pohol bližšie k Bohu duše svojich poslucháčov. Každé slovo pozýva a žiada si odpoveď, Božie slovo zvlášť. Ono volá k bytiu, tvorí svet a zdokonaľuje ho. Chce našu slobodnú odpoveď.

K zodpovednosti za slovo patrí i skutočnosť, na ktorú nás básnici Katolíckej moderny neustále upozorňovali. Sú to chvíle, kedy nemožno mlčať. Jasne to Zvonický vyjadril v polemických esejach s názvom Keď mlčať nie je zlato. Bolo to práve v čase, keď sa v roku 1988 začala meniť spoločenská klíma vo vtedajšom Československu. Bol akýmsi prorokom vtedajších čias. Sme mu za to vďační. Z vďaky voči nemu i jeho slovu ste po ňom pomenovali ulicu tu v jeho rodisku.

Zaobchádzanie so slovom nie je zverené iba básnikom a kňazom. Všetci máme účasť na vytváraní vzťahov, zveľaďovaní kultúrneho dedičstva a na ohlasovaní evanjelia. Kto nás ale naučí správne hovoriť s inými? Správne, otvorené, uzdravujúce a zmierlivé slová nám do mysle môže vtlačiť ten, ktorý sa ako Slovo stal živým telom. Slová zraňujúce, povrchné, slová opovrhovania a povýšenectva, nie sú od Boha. Kto nepozorne volí slová, akoby bodal mečom; ale jazyk múdrych prináša uzdravenie (Pris 12, 18). Vždy preto prosme Boha, aby postavil stráž na okraj našich perí.

Slová pátra Šándora vždy zohľadňovali dobro človeka a poukazovali na pálčivé problémy doby. Bol si istý, že zlé časy pominú a príde sloboda. Týmito povzbudivými slovami sprítomňoval Božiu náklonnosť a jeho dobrotu k človeku, k nám a k tomuto svetu. Jeho slová  nôtia aj dnes ako živé zvony.

Vo svojej básnickej zbierke Sejba perál napísal:

Na veži nášho kostola

zvon udrel do pútnika

a vyplašil pár holubov

zo sna a z holubníka.

 

Tie časy – sivé holuby –

tratia sa v tajné kraje,

ich mäkkých krídel šumenie

nám navždy zbohom praje.

 

         Drahí bratia a sestry! Spomínajme a oživujme v sebe spomienky na nášho kňaza, básnika a rodáka z Močarian. Podobne ako on, aj my si zachovajme vernosť voči Božiemu slovu a lásku k rodnej zemi. Ďakujme dnes Bohu, že žil a blahodarne pôsobil medzi nami a zanechal nám skutočné bohatstvo vzletných slov, čo sťaby hlasmi zvonov ťahajú nás k nebu. AMEN