Stretnutie mládeže zo stropkovského dekanátu

Svidník 5.11.2011

Milý pán dekan, bratia kňazi, drahí mladí priatelia.

Asi ste už počuli veľmi známe príslovie, ktoré hovorí o tom, že život je boj. Keď sa rozhliadnete okolo seba, do dnešného sveta, vidíte, že ľudia medzi sebou bojujú a zápasia. Či už je to na Blízkom východe alebo v Lýbii, nepokoje v západnej Európe, pokusy o povstanie v Číne a mohli by sme menovať ešte veľa iných miest, kde rastie napätie a kde cítiť, že ľudia medzi sebou zvádzajú boj. V takomto napätí a bojovej nálade sa pomaly ale isto človek človeku stáva vlkom. Dnešný moderný človek prežíva veľký nepokoj a bojové nálady nielen vo vzťahoch s inými ľuďmi, ale veľakrát aj vo vzťahu k sebe samému. Mám tu na mysli tie nespočetné vnútorné boje, keď človek bojuje sám so sebou vo svojich myšlienkach a vo svojom srdci. Tento vnútorný boj je azda najťažším bojom, pretože tým nepriateľom sa človek stáva sám sebe. Je však nevyhnutné zápasiť a nevzdávať sa v tomto vnútornom boji, to znamená vedieť rozlišovať medzi dobrom a zlom a vedieť si zvoliť vždy iba dobro. Tu môžeme povedať, že človek je vystavovaný vždy novým nebezpečenstvám a ľahko sa môže stať vlkom a nepriateľom sebe samému. Bojovať vo vnútri a v srdci musí človek až do smrti.

Veľmi pekne to zachytáva príbeh o starom indiánovi, ktorý raz večer vzal svojho vnuka a rozprával mu o bitke, ktorá prebieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu: Synku, tá bitka v každom z nás je ako bitka medzi dvoma vlkmi. Jeden je zlý. Je to hnev, závisť, žiarlivosť, smútok, sebeckosť, hrubosť, nenávisť, sebaľútosť, falošnosť, namyslenosť a pýcha. Ten druhý je dobrý. Je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, skromnosť, láskavosť, štedrosť, vernosť, súcit a dôvera. Vnuk o tom všetkom premýšľal a po minúte sa spýtal: A ktorý vlk vyhrá? Starý indián odpovedal: Ten, ktorého kŕmiš.

Drahí priatelia, vaša mladosť je časom ktorý vám daruje Boh, aby ste objavovali zmysel, zmysel toho všetkého okolo vás. Je to čas veľkých vnútorných bojov, citov prežívaných veľmi silno, tiež je to čas, keď máte strach zo záväzných rozhodnutí, prichádzajú aj ťažkosti v štúdiu či v práci, vynárajú sa otázky okolo tajomstva bolesti a utrpenia. To všetko vo vás prehlbuje hlbokú túžbu prísť na koreň veci. Pochopiť zmysel života. Odkiaľ prichádzam a kam idem. Na čo žijem na tomto svete?

Blízko pri Ježišovi môžeme spoločne nájsť odpovede na tieto vaše otázky, ktorá vás mnohokrát trápia. V Jánovom evanjeliu (Jn 1, 38) sa Ježiš pýta svojich učeníkov: Čo hľadáte? Presne táto otázka sa dotýka aj vás chlapci a dievčatá, pretože práve vy sa teraz otvárate životu a hľadáte správnu cestu. A preto sa Kristov hlas prihovára aj vám: Čo hľadáte, čo vás trápi? Čo vás bolí, čo vás vie potešiť? V čom zvádzate vnútorný boj? Hľadáte pokoj? Skutočnú slobodu a trvalé šťastie? Hľadáte radosť, ktorú vám nikto nevezme?

Ak toto  všetko hľadáte, môžete to nájsť iba v Kristovi a verte mi, že nakoniec je to on, kto hľadá vás, a to ešte predtým, než začnete hľadať vy. On vám chce ponúknuť všetko to, čo v kútiku svojho srdca hľadáte a po čom túžite. Rešpektujúc vašu slobodu sa on približuje on k vám. A ponúka sa vám ako odpoveď na vašu túžbu po živote, ktorý bude stáť za to, aby bol prežitý.  Umožnite, aby vstupoval na vašu životnú cestu stále viac ako priateľ a spoločník. Dôverujte mu, nikdy vás nesklame. Ježiš vám umožní nanovo spoznať Božiu lásku, pomôže vám pochopiť, že vaše šťastie sa uskutoční v priateľstve s ním, v spoločenstve s ním. Rásť v priateľstve s Ježišom však znamená poriadne zapustiť korene v Ňom, čerpať z neho výživu, silu a energiu. Upevňovať sa v priateľstve s Ježišom znamená siahnuť po Božom slove, pravidelne sa zúčastňovať svätej omše, živiť sa Eucharistiou.

Drahí mladí priatelia, nedajte sa oklamať týmto svetom. Mnohí vám budú sľubovať ľahký úspech, rýchly zárobok a bezstarostný život. Budú vám vyčítať, že nežijete moderný životný štýl, ktorý uprednostňuje vonkajšok pre vnútrom. Budú vás pokúšať presvedčivým tvrdením, že keď nevlastníte nič a nemáte dostatok materiálnych vecí, či peňazí, nič ani neznamenáte. Mnohí vaši priatelia  a spolužiaci sa vám budú vysmievať, pretože ste veriaci, pretože sa snažíte žiť spravodlivo, poctivo a čisto. Vyhlásia vás za naivných bláznov a budú sa vám posmievať. Nedajte sa odradiť a aj naďalej ostaňte verní tomu, ktorý vám prináša pokoj! Takto môžete strhnúť k viere aj tých, ktorí ešte neveria. Iba cez ľudí, ktorí sú dotknutí Bohom, sa Boh môže vrátiť späť k ľuďom, hovorí Svätý otec Benedikt XVI. Aké je dôležité prinášať Boha ľuďom dnešnej doby, priniesť im zmysel života! Iba človek hlboko zakorenený vo viere to dokáže. Vydávajte svedectvo o Bohu svojim životom.

Jeden pravdivý príbeh nám krásne predstavuje, ako sa skrze úprimne veriaceho človeka môže Boh dotknúť ostatných ľudí v jeho okolí. V Tichomorí sa nachádza Havajské súostrovie, kde v polovici 19. storočia začalo zúriť malomocenstvo, na ktoré v tom čase ešte neexistoval liek. Táto choroba je veľmi nákazlivá a prejavuje sa tak, že človek má najprv na tele biele škvrny, potom vo vrcholnom štádiu mu môžu odpadávať celé kusy svalov a tkaniva, doslova a do písmena človek zaživa začne hniť. A tak obyvatelia týchto ostrovov všetkých nakazených izolovali na jednom ostrove, ktorý sa volá Molokai. Nosili im tam iba stravu a viac sa o nich nestarali. Jednoducho sa na nich vykašľali, báli sa, že sa nakazia.

Pohnutý ich príbehom sa jeden belgický kňaz p. Damian de Veyster (vojster) rozhodol, že tam pôjde a bude im slúžiť. Jeho známi ho od toho odhovárali, že je to nebezpečné, ale on sa nedal prehovoriť. Tvrdil, že bude opatrný. Neskôr píše, že po tom čo tam prišiel, tak sa v prvých dňoch od nich snažil držať ďalej, mal vlastný dom, omšu slúžil len tak na diaľku. No cítil, že nemal nejaký úspech, nevedel tých ľudí osloviť a získať si ich dôveru. Nedarilo sa mu ich získať pre Božie veci, aj keď im toľko o Bohu rozprával. Tí malomocní boli radi, že tam medzi nimi bol, ale sám cítil, že niečo tomu chýba. A tak sa rozhodol, že najprv s nimi začne jesť. Potom sa s nimi spriatelil a už nevidel len telo, ale aj dušu tých ľudí. Po pár mesiacoch v jedno ráno, keď sa umýval,  na ruke si našiel bielu škvrnu. Zrazu si uvedomil, že je jeden z nich. Uvedomil, že už sa im nemusí vyhýbať. A keď to zistili i tí malomocní, hovorí, že za pár dní urobil viac ako za pol roka. Lebo tí malomocní vedeli, že je medzi nimi niekto, kto prišiel nielen rozprávať, ale on to aj skutočne žije. On to prežil doslova na vlastnej koži. A takým kresťanským happyendom tohto príbehu je, že páter Damian na malomocenstvo 15. apríla 1889 síce zomrel, ale jeho životné svedectvo získalo pre vieru všetkých chorých na ostrove Molokai. Presvedčil ich o tom, že Boh ich má rad a že ich choroba nebola Božím trestom.

Páter Damian vlastne neurobil nič iné ako to, že začal žiť to, čo žil Ježiš Kristus. Lásku… 11. októbra 2009 ho na Námestí sv. Petra v Ríme svätorečil pápež Benedikt XVI. Dnes je patrónom celého Havajského suóstrovia a nielen ostrova Molokai.

Jedine vo viere v Boha a s Ježišom Kristom sa môžeme učiť ako hľadať dobro druhého človeka a ako získavať pokoj pre svoju dušu, aby sme sa jeden druhému nestali vlkom a aby ten dobrý vlk v našom vnútri vždy zvíťazil nad hriechmi a zlými náklonnosťami. Zabojujme dobrý boj pevne postavení na dobrom základe viery, zakorenení a upevnení  jedine v priateľstve s Ježišom. AMEN.