Púť radosti – Láska všetko vydrží

Pavlovce nad Uhom 2. júna 2012

 

Keď sme sa ako deti zvykli hrávať vonku s ostatnými rovesníkmi, stalo sa aj to, že sme sa pri hre nechtiac poranili, neraz tiekla aj krv. S plačom sme pribehli k mame. Ona nás utišovala a zvykla pridať aj povzbudenie: Neplač, si predsa nejaký chlap a poriadny chlap aj čosi vydrží!

Vydržať niečo – znamená znášať skôr to nepríjemné a bolestné, pretože to dobré sa znáša oveľa ľahšie. Je to zaujímavé: Dobro sa prijíma, zlo sa znáša. Dobro pozdvihuje človeka do výšav, zlo ho ťaží a tlačí do zeme.

V jednej z vízií opí­saných v Zjavení apoštola Jána bolo apoštolovi Jánovi dané vidieť veľký oslávený zástup kresťanov, ktorí boli na zemi označení pečaťou a mali oblečené biele rúcha. „To sú tí, čo pri­chádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránko­vej krvi. Preto sú pred Božím trónom…“ (Zjv 7,14-15). Ide o hl­bokú pravdu o našom pozemskom živote. Život veriaceho človeka je náročná skúška zameraná na zjednotenie sa s Ježišovým utrpením, ktorej cieľom je účasť na jeho vzkriesení.

Keď Pavol píše: „Láska všetko dúfa, láska všetko vydrží,“ pravdepodobne myslí na trpezlivosť kresťana, ktorý vie mi­lovať svojho Boha a svojich bratov. Túto trpezlivosť lásky v ňom Duch Svätý rozvíja odriekaním – pretože kríž je základom plodného života. A potom aj hojným dávaním tak, ako nás do toho povolávajú Ježi­šove slová v Evanjeliu sv. Lukáša. Rozlišujúcim znakom kres­ťana by malo byť to, že dáva vždy viac, ako od neho pýtajú.

Srdce, ktoré miluje, pracuje s láskou, teda horlivo. Behá, lieta, nič preň nie je nemožné a nič ho nezastaví. Aby sme však získali dary lásky, ktorá všetko znáša, mu­síme si zušľachťovať aj svoju vytrvalosť. V podobenstve o roz­sievačovi Ježiš takto vysvetlil slová o skalách, na ktoré padlo zrno: … ale nemajú korene, veria len na čas a v čase skúšky od­padajú. A naopak, dobrá zem, do ktorej zrno padlo, to sú tí, čo ,,s vytrvalosťou prinášajú úrodu“ (Lk 8,13.15).

 

Všetko, čo sa týka čností, vyžaduje si vytrvalosť. Bez vy­trvalosti nenaplníme svoju túžbu, nedosiahneme predsavza­tie, kvôli ktorému sme začali konať. Nie, bez vytrvalosti ni­kdy nenájdeme cieľ, ktorý hľadáme, bez vytrvalosti nikdy neuskutočníme to, po čom túžime.

Láska, ktorá vždy všetko znáša, je verná lás­ka. Hlboko nás sklamal niekto, komu sme dôverovali? V ta­kom prípade je lepšie nechať Ducha Svätého, aby naše srdce úplne očistil od pocitov roztrpčenia či odmietania, než tohto človeka zavrhnúť. Tak, aby sme sa mohli vnútorne vyliečiť zo zranenia, ktoré sme utŕžili. Nový pohľad plný milosrdenstva bude možný len vtedy, ak nám nádej otvorí cestu.

Láska vie teda znášať aj chyby druhých. Sv. Filip Neri hovorí: Naučme sa mať súcit s nedostatkami blížneho; majme na pamäti, že keby nad nami nedržal Boh svoju ruku, konali by sme ešte horšie.

Keby sme k sebe navzájom vedeli pristu­povať s väčšou diskrétnosťou, keď ide o slabos­ti vystavené ľudským pohľadom, bola by to obrovská vec! Žiaľ, nám je omnoho prirodze­nejšie ešte za horúca utekať a oznámiť ostat­ným to zahanbujúce a zlé, čo sme sa dozvede­li na druhého. A vôbec, ako často trávime čas tým, že sa vŕtame v chybách a hriechoch dru­hých ako supy v mŕtvole, a mnoho ráz si to už ani neuvedomujeme, lebo sme si na to zvykli!

Výrok svätého Filipa však má aj ďalší roz­mer: náš súcit s tým, kto sa dopúšťa chýb, sa môže ľahko stať súcitom nadradeným, na­dutým súcitom niekoho, kto si myslí, že stojí nad…, kto sa zhovievavo skláňa zo svojich do­mnelých mravných výšin. Ak milosrdenstvo nejde ruka v ruke s pokorou, nie je to nijaké milosrdenstvo.

Cestovateľ Barský sa raz vybral na horu Athos, aby na vlastné oči videl život tamoj­ších mníchov, o ktorých veľa počul. Zo svo­jej výpravy zanechal nasledujúcu pozoruhod­nú poznámku: Opísať  mravy a život mníchov je veľmi ťažké. Keby som tvrdil, že sú všetci dob­rí, nevyhol by som sa lži, ak by som však nazval všetkých zlými, podozrivý by som bol ja. Musím však vyznať, že všetci, ktorých som spoznal, bo­li lepší ako ja. Ak myslel naozaj úprimne to čo napísal, bol mužom veľkého milosrdenstva.

Láska, kto­rá zotrváva verná aj napriek chybám iných, láska, ktorá ani časom nehrdzavie, ktorá vydrží v malých i veľkých skúškach a prekoná aj utŕžené rany, taká láska je veľkým svedectvom. Keď sme úprimne veriaci, potom nás už nič neoddelí od Božej lásky – ani urážky, ani pohoršenia, ani intrigy či ohovárania, ani sklamania či nevera…

Do tejto dnešnej témy nám vynikajúco zapadá svedectvo človeka, ktorý oplýval takouto láskou, čo všetko vydrží. Bol to verný Kristov kňaz P. Michal Potocký SJ, ktorý sa narodil presne pred sto rokmi 8. apríla 1912 vo Vysokej nad Uhom. Spomíname si na neho predovšetkým z vďačnosti za to, že práve on začal šíriť svedectvo Anky Kolesárovej a chýr o jej mimoriadnom životnom postoji.

P. Michal si však zaslúži našu pozornosť aj preto, že aj napriek prenasledovaniu a krivdám, ktoré mu spôsobil komunistický režim, zostal verný Bohu i Cirkvi, nezlomil sa a vydržal. Dva a pol roka bol kvôli svojmu presvedčeniu väznený v pracovno-technickom tábore v Čechách a po ďalších represáliách v roku 1959 znova strávil rok vo väzení za marenie dozoru štátu nad Cirkvou. Vzali mu štátny súhlas, nemohol pôsobiť ako kňaz, nemohol slúžiť sv. omše, spovedať, vysluhovať sviatosti…

Boli by sme my schopní, drahí mladí priatelia, znášať toľko poníženia, toľko príkorí a nespravodlivosti kvôli svojej viere v Boha? P. Michal sa aj napriek tomu všetkému zachoval tvár veselého človeka, nezlorečil svojim prenasledovateľom, nevyhrážal sa, ale všetko znášal trpezlivo.

Láska všetko vydrží – a napriek tomu to nie je bláznovstvo! Vyhlásme preto spolu so sv. Pavlom:   Ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. AMEN