Homília v deň začiatku služby diecézneho biskupa – Košice – katedrála sv. Alžbety, 10. júl 2010

Drahý otec arcibiskup,
moje prvé slová naplnené vďačnosťou patria Tebe za prejav dôvery, s ktorou si ma povolal do Košíc za svojho generálneho vikára. Spolu sme zdieľali radosti i trápenia, s ktorými je nevyhnutne spojená služba biskupa. Staral si sa príkladne o našu Košickú arcidiecézu, o kňazov a veriacich laikov. Dnes mi ju odovzdávaš zveľadenú o nové duchovné povolania, ešte viac o mnohé návraty ku Kristovi a zrelšiu vieru našich ľudí, pre ktorých slúžia desiatky nových a opravených kostolov spolu s obnoveným kňazským seminárom, cirkevnými školami, charitatívnymi zariadeniami a tiež je tu dozrievajúce ovocie diecéznej synody. Toto všetko a ešte oveľa viac tvorí základ mojej a našej vďaky a úcty k Tebe ako k opravdivému pastierovi s odvážnym a zároveň pokorným srdcom, ako k mužovi modlitby a húževnatosti v práci pre Božie kráľovstvo. Nech Ťa Pán Boh požehnáva ako požehnával Tvoju pastiersku službu.

Otec kardinál
pred osemnástimi rokmi ste ma vysvätili za biskupa práve v tejto katedrále. Plnosťou kňazstva ste ma ešte tesnejšie napojili na vzácnu niť apoštolskej postupnosti. Som rád, že práve dnes ste tu pri mne, keď preberám pastiersku zodpovednosť za Košickú arcidiecézu. Som rád preto, lebo svojim životom a službou mi hneď na samom začiatku pripomínate to, čomu ste zasvätili svoj život: Ut Ecclesia aedificetur – aby sa Cirkev zveľaďovala. V mojom prípade tá košická, ale vždy s misijným zreteľom na celý svet.

Vaša excelencia, apoštolský nuncius,
v poslušnosti a s radosťou som odpovedal na vôľu Svätého Otca Benedikta XVI. menovať ma Košickým arcibiskupom vnímajúc to ako Boží plán so mnou a s arcidiecézou. V závere roka kňazov osobne som poprosil Svätého Otca o požehnanie pre mňa a pre celú arcidiecézu, ktoré mi otcovsky udelil vtedy a opätovne po odovzdaní pália, symbolu metropolitu. V tejto chvíli chcem Vašim prostredníctvom ubezpečiť Svätého Otca o mojej vernosti jemu a jeho nástupcom, Učiteľskému úradu Cirkvi a Vyznaniu viery, ktoré sme prijali od apoštolov. Vaša prítomnosť na tejto slávnosti robí záujem Svätého Otca o nás ešte viditeľnejším. Ďakujem Vám.

Drahí bratia biskupi a kňazi,
ctihodní bratia iných kresťanských cirkví a spoločenstiev,
vážení predstavitelia verejného života,
zástupcovia Katolíckej univerzity,
milí príbuzní, vzácni hostia,
drahí bratia a sestry.

Som veľmi rád, že ste tu so mnou a ďakujem vám za vašu priazeň, podporu a modlitby. Sú jednou z odpovedí na moju otázku: Ako to zvládnem? Určite nedokážem nič bez Božej pomoci a sám. Vaša prítomnosť ma uisťuje, že môžeme jeden s druhým počítať a vaša viera mi dáva nádej, že môžeme spolu kráčať „k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi“ (Flp 3, 14). Môj dnešný príchod do katedrály a prvé okamihy na čele Košickej arcidiecézy sprevádzali v mojom vnútri slová, ktoré som si zvolil pri biskupskom svätení:

Cum caritate, oboedientia et misericordia
S láskou, poslušnosťou a milosrdenstvom.

S láskou na prvom mieste, lebo „Boh je láska“ (1Jn 4, 8). „Táto Božia láska sa objavila medzi nami, stala sa viditeľnou tým, že „Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1Jn 4, 9; Benedikt XVI., Deus caritas est, 16).
Apoštol Ján, ktorý sa dostal do blízkosti Ježišovho srdca, začína správu o poslednej večeri pripomienkou, že Ježiš miloval svojich až „do krajnosti“ (Jn 13, 1). Umyl im nohy, aby boli čistí, a neskôr sa im prihovoril slovami: „Ostaňte v mojej láske! Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 9.12) – až „do krajnosti“, až po darovanie svojho života, tela a krvi v obete kríža, ktorá sa začala Eucharistiou a ktorú sv. Tomáš Akvinský nazýva Sacramentum caritatis – Sviatosť lásky.
Opäť to bol apoštol Ján, ktorý potom, čo medzi prvými prijímal Ježišovo telo a Ježišovu krv, a potom, čo videl Ježišov prebodnutý a neskôr vzkriesením oslávený bok (Jn 19, 34. 20, 20), do evanjeliovej knihy zapísal: „my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám“ (Jn 4, 16). Lásku, ktorou Kristus miloval a miluje každého – bez rozdielu, bez podmienok, nevyspytateľne. Takže pre každého Ježišovho učeníka „láska je zákonom srdca“ – lex cordis caritas est.
Ježišova láska je výzvou a podnetom k osobnej odpovedi, ba si ju priamo vyžaduje ako v prípade Petra, ktorému Vzkriesený Pán kladie tri otázky: „Miluješ ma väčšmi ako títo?“ cez druhú otázku: „Miluješ ma?“ až po tretiu „Máš ma rád?“ (Jn 21, 15-17). Svätý Otec Benedikt XVI. k tomu dodáva, že Peter pochopil, že Ježišovi stačí tá láska, ktorej je schopný, hoci je úbohá. „Pane, Ty vieš všetko, Ty dobre vieš, že Ťa mám rád“ (Benedikt XVI., Apoštoli, str. 48).
Láska k Bohu je však neoddeliteľne spojená s láskou k človeku a to až natoľko, že blížny je cestou, aby sme stretli Boha (Benedikt XVI., Deus caritas est, 16). Takto chápaná láska má byť prioritou pre naše kňazské vzťahy, charakteristikou života diecéznej rodiny, viditeľnou v našich farských a rehoľných spoločenstvách, pretvárajúcou civilnú spoločnosť a podľa Ježišovho želania zahŕňajúcou ešte aj nepriateľov. V tomto kontexte majú platnosť slová apoštola Pavla: „keby som lásky nemal, ničím by som nebol“ (1Kor 13, 2).

S láskou úzko súvisí poslušnosť, ktorou sa vyznačoval celý Ježišov život, ako to sám vyjadril: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo” (Jn 4, 34). V Getsemanskej záhrade sa modlil: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22, 42). Apoštol Pavol o Ježišovi píše, že „sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť na kríži“ (porov. Flp 2, 8).
Túžba, čo najlepšie poznať Ježiša Krista, a úsilie, čo najviac sa priblížiť k prahu tajomstva Boha, vedú veriaceho ku každodennému kontaktu s Božím slovom, ktoré je „živé a účinné“ (Hebr 4, 12).
V evanjeliu dnešnej slávnosti sme počuli, že Ježiš nepovažuje svojich učeníkov za sluhov, ale za svojich priateľov, ktorým oznámil všetko, čo počul od svojho Otca a ktorí vedia, čo robí ich majster, lebo sú s ním (Jn 15, 15).
Všetko, čo bolo Ježišom oznámené, evanjelistami zaznamenané, bolo prvýkrát preložené do zrozumiteľnej reči našich predkov zásluhou sv. Cyrila a Metoda, tvorí súčasť dedičstva otcov a je základom slovanskej kultúry. Sväté písmo vždy bolo duchovnou silou nášho národa a neustále pôsobí v nás veriacich (1Sol 2, 13).
Primknutie sa k pravde Svätého písma nie je čosi nanútené či vynútené, ale ide tu o priateľskú poslušnosť zameranú vždy na osobu Ježiša Krista a na Božie slovo, ktoré má byť natrvalo v strede nášho života.
Poslušnosť voči Božiemu slovu znamená vstúpiť do iného poriadku hodnôt než ponúka bežný svet. Tieto biblické hodnoty máme vyznávať, ohlasovať a usilovať sa ich žiť. Úcta a láska k Svätému písmu vytvárajú priestor aj na stretávanie sa s bratmi a sestrami iných cirkví a cirkevných spoločenstiev a pre ekumenické svedectvo.
Nech poslušnosť Božiemu slovu charakterizuje smerovanie našej spoločnej cesty, ktorú dnes začíname a je ďalším vodiacim princípom našich vzťahov tak vo vnútri diecézneho spoločenstva, ako aj navonok voči ľuďom, s ktorými sa budeme stretávať.

S milosrdenstvom. Presne tak sa nám vo Svätom písme zjavuje Boh ako bohatý na milosrdenstvo (Ef 2, 4), ktoré je „veľké“ (2Sam 24, 14), „trvá naveky“ (1Krn 16, 34), „oslobodzuje od smrti a chráni pred cestou do temnôt“ (Tob 4, 10). Je preukazované „až do tisíceho pokolenia tým, čo milujú Pána Boha a zachovávajú jeho príkazy“ (porov. Ex 20, 6).
Azda najkrajším príkladom Božieho milosrdenstva je obraz Dobrého pastiera. V homílii sv. biskupa Astéria, ktorú máme v kňazskom breviári sa píše, že Dobrý pastier išiel za zatúlanou ovečkou cez „mnohé údolia a rokliny, prešiel vysoké a strmé hory, s veľkou námahou sa boril pustatinami a hľadal dovtedy, kým blúdiacu nenašiel. A keď ju našiel, nebil ju, ani ju nehnal surovo k stádu, lež si ju vyložil na plecia, bol k nej nežný a niesol ju do stáda“ (Liturgia hodín II, 90).
Myslím si, že je v tom obsiahnutý jasný princíp pre nás duchovných pastierov, ale aj pre rodičov, učiteľov, pre každého. V Lukášovom evanjeliu potom, čo Ježiš strávil celú noc v modlitbe s Bohom a vyvolil si Dvanástich a predstavil im svoje blahoslavenstvá, kladie im na srdce: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ „Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!“ (Lk 6, 36.31).
Podobne ako s láskou aj v prípade milosrdenstva stretávame dvojitú dimenziu: horizontálnu smerom k ľuďom a vertikálnu medzi človekom a Bohom, ktorá sa vyznačuje dôverou. Podľa apoštolky milosrdenstva, sestry Faustíny, my, ľudia, už nie sme vlastne ani schopní svojím pokáním napraviť dnešné ľudstvo. A tak nemáme strácať jedno: dôveru v osobu Ježiša Krista.
Ježišu, dôverujem ti. Túto dôveru obsahuje v sebe slovo milosrdenstvo, ktoré je súčasťou môjho biskupského hesla a s ktorým dnes predstupujem pred vás. Vo všetkých našich snaženiach a námahách, v úspechoch i v biede, zachovajme si dôveru, že Boh je s nami, že je Boh dobrotivý a milosrdný, a zároveň buďme milosrdní voči druhým.

Celkom na záver chcem pozdraviť dve moje rodiny:
Spomínajúc v láske na nebohých rodičov, tú prvú zastupujú dnes moji dvaja bratia Juraj a Štefan a moji ďalší príbuzní. Ďakujem Pánu Bohu, že vás mám.

Tou druhou rodinou ste vy, bratia kňazi. Obrad kňazskej vysviacky pripomína mne i vám, že ste mojimi prvými a najbližšími spolupracovníkmi. K tomu sa odvážim dodať, že aj mojimi priateľmi. Takto s vami aj počítam. Chcem s vami rozprávať, povzbudzovať vás a pomáhať vám v plnení svojich pastoračných úloh a na ceste k svätosti. Dávam vám prísľub svojich modlitieb i živého záujmu o vás. Chcem, aby sme spolu kráčali pred zvereným ľudom ako hodnoverní svedkovia Ježiša Krista a to s láskou, poslušnosťou a milosrdenstvom.

K tomu vyprosujem trvalú pomoc a príhovor Sedembolestnej Panny Márie. Amen.

Mons. Bernard Bober
arcibiskup – metropolita