Sviatok Svätej rodiny

Košice – Furča 30. decembra 2011

 

Milý pán farár Janko, bratia kňazi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Počas týchto Vianočných sviatkov sme mali možnosť aspoň trošku sa zastaviť a byť na chvíľu spolu so svojimi príbuznými, so svojimi rodinami. Boli sme rôznym spôsobom obdarovaní a každý svojim spôsobom sa snažil obdarovať tých druhých.

Darovali sme si navzájom nespočetne veľa darčekov, z ktorých mali radosť predovšetkým deti. A ak sme náhodou tieto dary zle odhadli, alebo sme vybrali zlú farbu alebo veľkosť darovanej veci, práve v tomto období po Vianočných sviatkov sa v ostatných rokoch aj u nás na Slovensku udomácnila možnosť vrátiť to všetko, alebo to jednoducho vymeniť. Dnes to už teda nie je žiadny problém. Aj to, čo bolo darované, nahradiť.

A táto myšlienka, že niečo môžeme jednoducho v živote vymeniť, sa už nevzťahuje len na darčeky. Táto možnosť výmeny a náhrady sa pomaly začala udomácňovať aj v našich vzťahoch. To, čo nám v živote nevyšlo, či už je to vzťah, povolanie, manželstvo alebo rodinný život, veď to si podľa tejto dnešnej mentality jednoducho môžeme vymeniť a nahradiť niečím iným. Veď, ak mi niečo nevyhovuje, môžem sa toho zbaviť a hľadať to, čo mi vyhovovať bude. Takto dnes rozmýšľa veľa ľudí, a to aj vo vzťahu k svojim rodinám.

Mnohí z nás sme ešte ako deti dostali ten najkrajší a najvzácnejší dar. A to možnosť vyrastať v rodine. Komu to ale nebolo dopriate, ten sa kvôli tomu nemusí cítiť menejcenne. Takýto človek vie lepšie ako všetci ostatní, čo mu v detstve chýbalo – materská a otcovská náklonnosť, útočisko a záštita v kruhu svojich  rodičov a súrodencov. Preto sme si všetci spolu vedomí jednej základnej životnej pravdy: priateľov si vyberieš, ale rodinu, v ktorej vyrastáš, si vybrať nemôžeš.

Vieme, že manželstvo a rodina sú nenahraditeľné pre život a budúcnosť našej spoločnosti. Tu sa kladú prvé základy spoločného života. Tu sa odovzdávajú hodnoty života, tu sa formuje svedomie a rodina je zároveň aj prvou školou viery. A aj keď vidíme, že dnešný moderný človek sa snaží vymeniť a nahradiť klasickú rodinu inými formami spolužitia, predsa len cítime, že bez rodiny nemáme veľkú šancu na priaznivú budúcnosť.

Po narodení Ježiša Krista chce Cirkev sláviť aj sviatok Svätej rodiny. Chce tým poukázať na dôležitosť každej ľudskej rodiny vo vzťahu muža a ženy. Ježišovo narodenie v Betleheme dalo začiatok rodine, ktorú nazývame svätou. Boží syn, Mária a Jozef, ktorému bola zverená otcovská starostlivosť o dieťa, sú v dnešný deň vyzdvihnutí ako príklad, podľa ktorého sa môžu orientovať všetky ľudské rodiny.

Aj keď sa zo Svätého Písma dozvedáme málo konkrétnych udalostí zo života Svätej rodiny, predsa je zjavné, že na začiatku mali veľa ťažkostí. Potom ich vidíme tak, že sa snažia plniť si svoje náboženské povinnosti, keď prinášajú zvyčajný dar za narodeného syna a keď ročne putujú do Chrámu v Jeruzaleme. A z evanjelia sa dozvedáme aj o štýle výchovy tejto rodiny z Nazareta. Ježiš sa vrátil s nimi do Jeruzalema a bol im poslušný.

Deti potrebujú zažiť túto poslušnosť a potrebujú sa jej zároveň učiť. Je to pripravenosť nechať si niečo povedať od zrelých ľudí. To im samým neskôr pomôže k zrelosti. Teda nie všetko, čo starší povedia, musí byť automaticky zlé. Ježiš si tiež prešiel cestou poslušnosti. Rodina je pre výchovu detí nenahraditeľná. Boh sám je pôvodcom rodiny a vyzdvihuje ju, pretože sám sa stal človekom v rodine.

Aj naše rodiny môžu byť sväté. Vy tu na Furči máte pre niektoré danosti k tej svätosti bližšie. Máte tu nielen Námestie Panny Márie – Panny Márie Furčianskej, ale i ulicu, kostol a farnosť s titulom Svätej rodiny. Na budúci rok si pripomeniete 20 rokov farnosti – svojej farskej rodiny – a zároveň piate výročie posviacky kostola.

Svätá rodina akoby preniesla svoje miesto a štýl svojho života medzi vás. Cítite jej vplyv a pomoc pri budovaní a zdolávaní ťažkosti uchovať si pevné, zdravé a šťastné manželstvá i rodiny? Ak je tomu tak, potom patríte medzi tých šťastných. Ďakujte nielen Nazaretskej rodine za pomoc, ale vzájomne si ďakujte, že ste citliví na potreby jeden druhého a že stojíte pri sebe v dobrom i v zlom!

Lebo najväčším problémom dnešných čias, ktorý sa dotýka rodín v našich krajoch, nie sú ani tak náhradné alternatívy rodiny, ako práve fakt, že naše rodiny v košickej arcidiecéze sú v ostatných rokoch doslova nemilosrdne vystavené super rýchlemu rozpadu. Najčastejšou príčinou je neschopnosť vzájomne si odpustiť a obojstranne znášať aj utŕžené rany. Nazval by som to ako nevôľu, či skôr strach obetovať sa!

Udržať si svoju rodinu pokope, zostať verný manželke, manželovi, či deťom sa ale nedá bez námahy, potu a obety. A práve tie ťažké chvíle, v ktorých sú naše rodiny skúšané, či už je to finančný problém alebo problém nevery alebo čokoľvek iné, to všetko zanecháva na dušiach hlboké jazvy všetkým a keď sú v hre už aj deti, tie trpia najviac. Najjednoduchším riešením je so všetkým hodiť a hľadať možnosť náhrady či výmeny. No paradoxne iba láska, ktorá nesie na sebe stopy po obete a jazvách je hodnoverná a ozajstná.

Láska a vernosť sú len tam, kde sú jazvy, rany a otlaky. Je to zvláštne, ale len nejako tak to funguje. Láska sa nespája s hľadaním vlastných výhod alebo úspechu, ale je neustále skúšaná v obetách. Keďže toto kritérium je aj kritériom našej vernosti Kristovi a ľuďom, pozrime sa presne na to, kde a ako by toto kritérium malo byť viditeľné.

Spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj v jednej zo svojich kníh poukazuje na ideálneho cára, ktorého dom bol nepretržite otvorený pre každého a kde sa mohol posadiť k stolu každý kto len chcel. Cár mal však predsa len jednu podmienku: každý jeho hosť mu musel pri príchode do jeho domu a pred zasadnutím k stolu ukázať svoje ruky. Tí, ktorých ruky boli tvrdé, zodraté, zjazvené a mozoľnaté, čo bolo dôkazom ich tvrdej a poctivej práce, boli posadení na čestné miesta za vrchstolom a boli im predkladané tie najlepšie jedlá. Tí, ktorých ruky boli jemné, pestované a šetrené, boli posadení na koniec stala a jedlo, ktoré im ponúkali, pozostávalo iba z chlebových kôrok a odrobín. Ruky tu boli znakom človeka. Tvrdé ruky poukazovali na život námahy, obetavosti a utrpenia.

Samozrejme, ruky sú tu iba symbolom. Námahu, obetavosť a utrpenie človeka je možné vidieť na mnohých častiach bytosti človeka: na jeho tele, na jeho tvári, na jeho pohľade, na jeho povahe. A podobne je možné vidieť aj opak: neschopnosť k obetavosti a neochotu namáhať sa. Viete na prvý pohľad rozpoznať človeka, ktorý na sebe pracuje a ktorý, naopak, na sebe pracovať nechce. Ten, ktorý na sebe pracuje, je síce doráňaný, no zároveň sa na ňom zračí dobrota, ústretovosť a láska k ľuďom. Človek, ktorý na sebe nepracuje, vyžaruje nervozitu, zaľúbenosť do seba a nedotklivosť. A predovšetkým spôsobuje rany a jazvy, nie tak na tele ako skôr na duši a na vzťahoch.

Ak chceme zostať verní vo vzťahoch a v rodinách, musíme počítať s tým, že budeme mať na sebe rany a jazvy spôsobené našou snahou o žitie života lásky a obetavosti. Budú to jazvy spôsobené bojom o zachovanie vernosti rodine. Pri prvých ťažkostiach v našich rodinách máme dnes pokušenie radšej utiecť, a to preto, lebo sa bojíme rán. Útek ale nie je riešením. Rany sú a budú. Ukáž mi rany a ja ti poviem, ako ti na vzťahu a na ľuďoch, o ktorých ide, záleží.

Staručký Simeon keď držal v náručí malého Ježiša, predpovedal Panne Márii veľa rán a jaziev na srdci: Tvoju dušu prebodne meč! Ona sa ale nezľakla a ani po prvých problémoch v rodine to nevzdala, neodišla, a podobne ani Jozef ju neprepustil, hoci to mohol podľa Zákona urobiť. Problémy i rany statočne prijali. Vydržali spolu! Boh sám bol pre nich tým najlepším lepidlom na upevnenie ich vzťahu – ich rodiny.

Skutočnými nasledovníkmi Kristovej rodiny nás teda robia až rany. Tak ako Kristus, ani kresťan bez rán nie je pravým kresťanom.

Zvlášť mladým ľuďom preto odporúčam zahľadieť sa na príbeh svätej rodiny a pochopiť, že bez rán a obetí niet skutočnej lásky. Zamilovanosť ešte nie je láskou, lebo jej chýba zodpovednosť. Až keď starosti, myšlienky, radosti, problémy jedného budú starosťami druhého a naopak, potom sa vzťah môže nazvať láskou. Inak je to len sympatia, priateľstvo, mladícka zaľúbenosť.

 

Drahí bratia a sestry, Cirkev si už od prvých chvíľ uvedomuje, že je obrovský rozdiel medzi osobou a vecou. Ľudskú osobu nemôžeme vnímať ako vec, ktorú možno kedykoľvek vymeniť. Osoby nie sú veci. V úprimnom a živom vzťahu sa osoby nedajú len tak ľahko vymeniť a nahradiť.

U milosrdného Boha si preto neustále vyprosujme silu ku skutočnej láske, aby sme boli schopní obetovať sa, znášať námahu a vedieť prijať aj rany, odpustiť si navzájom. Len takto môžeme dať našim deťom nesledovania hodný príklad, ktorý nám zanechala rodina s prímením Svätá. AMEN