Sv. Štefana, diakon a mučeníka

Košice – Terasa 26. decembra 2011

 Drahí bratia a sestry v Kristovi,

ešte v nás doznievajú príjemne strávené chvíle týchto Vianoc. Pre mnohých sú to chvíle, ktoré sú poznačené hlbokým emotívnym zážitkom – to sú ľudia – takzvaní srdciari, pretože všetko vedia prežívať srdcom. Takíto precitlivelí ľudia rozmýšľajú predovšetkým srdcom a emócie majú pevné miesto v ich živote – až sa niekedy zdá, že to s tými citmi preháňajú.

No sú aj takí, ktorých sa tieto sviatky na prvý pohľad absolútne nedotkli, pretože rozmýšľajú predovšetkým hlavou a neznášajú ak iní členovia rodiny pri štedrovečernom stole vyronia nejaké tie slzičky a sami sa zubami nechtami bránia akýmkoľvek prejavom citov navonok. Takíto ľudia bývajú často veľmi tvrdí, lebo v živote za všetkým vidia len logiku a nič nenechávajú na náhodu. To sú tzv. logisti – všetko prežívajú hlavou.

Máme tu teda dve skupiny veriacich ľudí srdciari a logisti. Takto rozlične ľudia prežívajú aj Vianoce. A keď sa aj v rodine stretnú tieto dva – úplne diametrálne odlišné typy ľudí, aj zo Štedrého večera sa môže stať peklo.

V mnohých rodinách by nemuselo byť tak veľa sĺz, keby jeden partner neargumentoval priveľmi rozumom a druhý len srdcom. Mnohé deti by to nemali v živote až také ťažké, keby si ich rodičia nechali preniknúť do sŕdc viac rozumu a do rozumu viac srdca. Boh chce, aby hlava a srdce boli spolu. Ukázal nám to na svojom Synovi: Ježiš nikdy neoddeľoval srdce od hlavy, nerobil rozdiel, či protiklad medzi nebom a zemou, medzi politikou a náboženstvom – veď ak je politika ľudská, potom pôsobí aj ľudskosť politicky. Ježiš neoddeľoval ani dušu od tela, a preto hovorí aj o rovnováhe medzi hlavou a srdcom. Boh chce, aby hlava a srdce boli spolu, aby boli v rovnováhe.

Keď si v človeku srdce i rozum nájdu spoločnú reč, dá sa hovoriť o súzvuku a harmónii, o príťažlivej kráse daného človeka. Zaiste mnohí z vás ste boli u našich západných susedov v Rakúsku, v ich hlavnom  meste vo Viedni. Tam ste si v centre meste, tak ako u nás v Košiciach mohli všimnúť mohutný chrám – Dóm sv. Štefana s vysokou štíhlou kamennou vežou. V človeku, ktorý videl túto nádhernú stavbu sa ihneď zrodí myšlienka: Aká krása, ako len mohli majstri kamenári v minulosti takúto stavbu postaviť? Je úžasné obdivovať takýto dokonalý chrám, ale o čo krajšie je obdivovať, ak takú krásu má v sebe človek! A nemusíme ísť ďaleko, pretože takou krásou bol aj život svätca dnešného dňa – prvého mučeníka za vieru – svätého Štefana.

Dnes slávime jeho druhé narodeniny, a totiž, jeho narodenie pre večný život. On bol prvým ozajstným svedkom tej blahozvesti, ktorú sme si pripomenuli včera. On ako prvý dosvedčil aj svojou krvou, že dieťa narodené v jasliach je skutočným Božím Synom. A za svoje presvedčenie položil aj svoj život.

Štefan bol horlivým hlásateľom Kristovej náuky. Obracal veľké množstvo židov na kresťanov a to až do takej miery, že ostatní začali pociťovať úpadok vo svojich synagógach. Preto ho začali prenasledovať. Čo bolo však najkrajšie a najpodstatnejšie na živote sv. Štefana, je skutočnosť, že vždy mal svoje srdce v hlave! Svoju vieru vedel pohotovo opodstatniť a rozumne zdôvodniť pred každým, kto ju hanil a zosmiešňoval, a zároveň úprimnou láskou, s akou hovoril o Ježišovi a konal skutky bratskej pomoci, priťahoval a získaval mnohých na Ježišovu stranu. Štefan bol mimoriadne citlivým a zároveň rozumným človekom. Medzi poryvmi jeho srdca a činnosťou jeho rozumu však nikdy nenastal rozpor.

My, ľudia dnešnej doby, máme naše srdce dosť vzdialené od hlavy – od rozumu. Obidve veličiny sme začali vnímať ako protiklady a pritom to vôbec nie je pravda.

V našom svete, v našich rodinách je preto často taký chlad, lebo rozum a cit sú často ďaleko od seba.

Vo svojej encyklike Fides et ratio, blahoslavený pápež Ján Pavol II. hovorí, že aj naša viera potrebuje aby obe veličiny – i srdce, i rozum, boli v súlade. Nemôže prevažovať jedno nad druhým! Ak by sme verili iba srdcom, naša viera by bola príliš mäkká a možno až infantilná a naivná – a keby sme verili zase iba rozumom – zo strohých teoretických poučiek a logických argumentov, by sme nikdy nevycítili a nezažili blízkosť Boha. Sv. Štefan vo svojej viere dokázal zapojiť i srdce i rozum v perfektnom súzvuku. Viera teda nachádza svoje naplnenie v silnom zážitku – v srdci, ale zároveň si žiada aj svoje rozumové opodstatnenie. Všetko, dokonca i naša viera si vyžaduje rovnováhu srdca a rozumu.

Táto rovnováha privádza veriaceho človeka k najkrajšiemu svedectvu. Sv. Štefan po silnom zážitku s Ježišom pevne veril, že jedine On – Kristus je ten Mesiáš, ktorý mal prísť na svet. Rozumne odpovedal na každú zneisťujúcu otázku o kresťanskej viere. Keď po ňom chceli aby už bol ticho a aby sa zriekol Krista, nuž radšej volil smrť ako zradu. Zradiť Ježiša by pre neho znamenalo zradiť vlastné srdce i vlastný rozum.

          Koľkokrát my zrádzame svoju vieru, len preto že sa nám niektoré jej oblasti zdajú nelogické, alebo len preto, že sme ešte nezažili ten blažený pocit Ježišovej prítomnosti v rozhrešení či v Eucharistii.

Ak ale dokážeme to, že dosiahneme rovnováhu srdca a rozumu, že nebudeme vo viere ani príliš sentimentálni, ale ani priveľmi logickí a strohí, pocítime v sebe pokoj a istotu vo viere.

Sv. Štefan miloval Ježiša celým svojim srdcom a keď ho dovliekli pred sudcu, tam vyprodukoval vynikajúcu obrannú reč kresťanskej viery. Ukameňovali ho kvôli jeho pevnej viere v harmónii srdca a rozumu.

Boli by sme my schopní takéhoto svedectva viery? Aj v dnešnom evanjeliu sme počuli povzbudivé slová samého Ježiša, keď nám pripomína, že skúšky viery kresťanov a výzvy k svedectvu budú na dennom poriadku až do skončenia čias: Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený (Mt 10, 22). Denne počúvame o tom, ako na Blízkom Východe, Afrike a Ázii trpia kresťanské spoločenstvá práve kvôli tomu, že vydávajú odvážne svedectvo viery. Srdce i rozum týchto kresťanov žije v silnom presvedčení o Ježišovej prítomnosti medzi nimi. Za toto presvedčenie sú pripravení dať aj vlastný život.

Od nás – na Slovensku, sa v dnešnej situácii takéto svedectvo obety vlastného života kvôli viere nežiada. No povedzme si priamo, s akou silou nenávisti a výsmechu viery sa stretávame dnes, hlavne v našich médiách!? Poukazovaním na nedostatky a hriechy Cirkvi sa neustále chce spochybniť aj logika viery. No, kto si svoju vieru zakladá na osobnom vzťahu s Ježišom, ten len tak ľahko túto vieru nestratí.

Vydávajme preto všade kde sme poslaní, na mieste kde žijeme, svedectvo kresťanskej viery v rovnováhe srdca a rozumu. V tomto sa zachovajme ako svätý Štefan. Vydávajme živé svedectvo viery! A aby naša viera bola živá a príťažlivá aj pre iných, prosme Najvyššieho o schopnosť zosúladiť v službe Kristovi svoje srdce i rozum do jedinej harmónie pokoja: Pane, daruj nášmu svetu väčšie srdce, ale aj viac rozmýšľajúcich hláv! A predovšetkým: daj, nech je viac sŕdc v hlavách! AMEN