Polnočná sv. omša, Košice – katedrála, 24. decembra 2011

 

Drahí bratia a sestry v Kristovi, či už ste to vy, sviatočne zhromaždení tu v košickej katedrále, alebo vy, ktorí ste doma, či dokonca v službe a duchovne sa spájate s nami prostredníctvom priameho prenosu Slovenskej televízie – všetkým nám práve zazneli slová vianočného evanjelia z úst anjela: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! Tieto slová sa nás dotýkajú a my hneď cítime, že spolu s nami sa celá zem dotýka neba, alebo skôr že nebo sa dotklo našej zeme.

Dnes večer keď sme boli rozličným spôsobom obdarovaní, vyobjímaní, vypočuli sme si tie najkrajšie priania a navzájom sme si prejavovali blízkosť a vyjadrovali sympatie, nemôžeme zostať iba pri týchto vonkajších prejavoch. Prišli sme sem, na toto miesto kde viac cítime Božiu prítomnosť, aby sme hľadali základ i príčinu toho všetkého tak nádherne ľudského. Pritom hľadáme odpoveď na otázku: Prečo sa to všetko deje? Prečo sa na Štedrý večer pri spievaní kolied a pri pohľade na ozdobený stromček rozožiari toľko šťastných tvárí? A prečo ten vianočný príbeh od evanjelistu Lukáša vyžaruje každý rok nanovo takú príťažlivú silu?

Jedna psychologička tvrdí, že Vianoce boli vynájdené ako istá náhrada, aby si človek túžiaci po svetle mohol práve v tmavom ročnom období zapaľovaním sviec zahnať depresie z dlhotrvajúcej tmy a zimy. Keby mala pravdu, nikto by dnes v Južnej Afrike Vianoce neslávil, pretože tam teraz začína leto. Táto radostná zvesť o Bohu, ktorý sa stal človekom ale presahuje všetky hranice kultúr a zvyklostí a dotýka sa priamo ľudského bytia a ľudských sŕdc.

A hoci sa po tieto dni veľa kritizuje, a totiž, že Vianočné sviatky sa utopili v komercii a biznise, sme napriek tomu v mnohých prípadoch svedkami toho, ako sa to podstatné predsa len nevytráca. Noviny, časopisy, rozhlas a televízia oznamujú akcie, pri ktorých sa všetkým zúčastneným otvára zrak pre sociálne slabších, odkázaných na pomoc iných. Školopovinné deti spolu so svojimi učiteľmi a vychovávateľmi koledujú a organizujú zbierky, ktorých výťažok venujú na pomoc ľuďom Tretieho sveta. Štátnici, politici, podnikatelia ponúkajú pomoc klinikám, trpiacim a ťažko chorým. Sú to všetko chvályhodné činy, a preto nemôžeme jednoducho znechutene tvrdiť, že Vianoce sa stali iba komerčným sviatkom, aj keď sa pred týmto nebezpečenstvom musíme mať stále na pozore.

Radostná zvesť Vianoc sa nás tak ako predtým, tak aj teraz dotýka priamo v srdci. Toto si dovolím tvrdiť: Aj dnes ešte veľmi dobre rozumieme tejto radostnej zvesti. Chápeme ju celkom presne. Neistota je ukrytá niekde inde: My totiž váhame. Váhame, či skutočne máme tento vianočný príbeh vpustiť do svojho života!

Rok čo rok sa objavujú pokusy o pozbavenie príťažlivej sily tohto príbehu. Formulujú sa silné zneistenia, hlavne pre veriacich ľudí. Opodstatňuje sa to vedeckým historickým bádaním. Bolo to skutočne v Betleheme? A sedí vôbec počítanie letopočtu a roku kedy sa narodil Ježiš, alebo sa narodil už niekoľko rokov pred našim letopočtom? To, že sa narodil a že skutočne žil na tejto zemi, to už medzičasom spochybňuje len málokto. Starostlivý historický výskum si veľmi cením. Odhaľuje chyby, nesprávne dohady, zbožné legendy. Ale keď sa toto bádanie stáva výsmechom každej otázky po základe a zmysle nášho života, toto má už málo spoločného s úprimným hľadaním pravdy.

V dnešný večer je ale každému veriacemu človeku aj napriek takýmto chabým pokusom o sprofanizovanie jasné, že s tým dieťaťom v jasliach začína niečo nové, čo pomáha ľuďom nasledujúcich generácií postaviť sa na nohy. Táto správa o jeho narodení je výzvou aj pre moderného človeka, ktorý si až príliš zakladá na svojom rozume. A bola to skutočná výzva už vtedy pre starovekého človeka. V staroveku si totiž nijako nevedeli predstaviť bohov, ktorí by zostúpili na zem a urobili by sa malými či zraniteľnými. To bolo proti vtedajšej logike.

Dnes je na pretrase skôr otázka, či má ešte nejaký Boh miesto v našom obraze sveta a v obraze našej Európy?! Pri všetkom, čo dnes dokážeme urobiť a zariadiť, čomu sme sa z pozorovania prírodných zákonov naučili – Potrebujeme ešte vôbec v našich predstavách vyhradiť miesto pre Boha? Veď svet sa točí aj bez Neho?! Mnohým nie je jasné načo by sme ho mali asi tak potrebovať!? A potom zostáva takisto nepochopené, čo má znamenať, že Boh poslal na svet svojho Syna.

Vo všetkých dobách narazila zvesť vianočného príbehu u mnohých na nepochopenie. A aj napriek tomu sa zachovala!!! Bola zachytená písomne, rozprávaná z generácie na generáciu. Je a zostáva tým oslovujúcim príbehom, od ktorého sa nikto tak ľahko nemôže dištancovať. Veď tu ide o dieťa, o život, o život v plnosti, o budúcnosť, o večnosť!

Dovolím si tvrdiť, že Boh práve na tie prvé Vianoce začal historický prevrat medzi ľuďmi. Nie so zbraňami, nie násilne, ale s láskou. Bol to prevrat v dovtedajších vzťahoch a zákonitostiach. Nebola to a ani to nie je žiadna blesková premena, naopak je naplánovaná na dlhý čas. Trvá už dobrých 2000 rokov a ešte nie je zavŕšená. Nie je zacielená iba na vonkajšie vzťahy. Práve toto by sme si žiadali azda najviac: Keby Boh už konečne zadosťučinil spravodlivosti pre chudobných a trpiacich! Teraz, hneď a navždy! V tomto sme rovnakí ako ľudia staroveku. Ale Boh neprichádza s hrozbami a s násilím, ale prišiel ako dieťa. Nechal nám našu slobodu, ale zároveň sa o nás On sám doslova uchádza. Svojou láskou! Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik kto v neho verí.

Pre mňa to znamená: Boh chce zmeniť nasmerovanie nášho pohľadu a týmto aj náš život. Keď chceme vedieť, čo je pre náš život dôležité, potom musíme hľadieť na toho, ktorého On poslal do tohto sveta. A aby sme dosiahli toto nasmerovanie pohľadu na skutočné hodnoty, musíme odlepiť svoj pohľad od vecí, ktoré dnes náš pohľad jednostranne zväzujú.

Nedovoľme nášmu pohľadu uprieť sa iba na hodnotenia ekonomickej stability. Nezapozerajme sa iba na úžasné výškové budovy a veže bánk v našich metropolách, hoci je v nich sústredené a spravované všetko finančné bohatstvo sveta. Veď život je aj o niečom inom, nielen o finančných istotách!

Nezadívajme sa iba na veľké výklady obchodov, nech sú akokoľvek pekné a príťažlivé.

Nepozerajme sa iba na monitor počítača či na televízor, kde sa nám neustále predstavuje čo môže byť nazvané úspešným životom, kde máme hľadať formu či ideál harmonickej rodiny.

Neupierajme pohľad iba na plagáty a bilboardy, na ktorých nám krásni mladí ľudia majú vzbudiť záujem o nejaký ponúkaný produkt, a na ktorých musíme vždy znova vyčítať čo ešte nemáme a čím všetkým ešte nie sme.

Nepozerajme so závisťou na suseda, ktorý má viac a údajne je viac ako my.

Ale nezahľaďme sa ani do seba samých, ani na to, čo sme už všetko v živote dokázali.

Ani nezostaňme stáť len pri ohľade na to čo nám chýba: prázdna peňaženka, deti ktoré nemôžeme mať hoci nie z vlastnej vôle, manželstvo, ktoré nevydržalo, milovaný človek, ktorý odišiel na večnosť. To všetko, či už dobré, alebo zlé, to všetko patrí k nášmu životu. Nemôžeme to vymazať, a ani to nemusí byť vymazané, pretože je to časť nás samých a nášho sveta.

To ale nie je to podstatné, čo nám Boh chce povedať, keď posiela svojho Syna na tento svet. To podstatné uvidíme, keď sa zadívame na dieťa v jasliach. Uvidíme lásku, ktorú vyžaruje. Pocítime teplo, ktoré vychádza z tohto dieťaťa.

Tam sa zahľaďme a naučíme sa vnímať, čo skutočne zaváži v našom živote. Aj keď to znie jednoducho a aj keď sme to už často počuli, padne nám vždy zaťažko uveriť, že to podstatné a rozhodujúce v živote je láska. Láska, ktorú dostávame a láska, ktorú dávame. Boh nám ju predstavuje a chce aj nás urobiť milujúcimi ľuďmi.

Čo všetko sú ľudia schopní urobiť, len aby sa urobili nezávislými na láske tých druhých. Čo všetko sme schopní urobiť preto, aby sme niečím iným prekryli tú prázdnotu, ktorá sa v nás vytvorí keď nechceme pred druhými vyzerať zraniteľní práve kvôli tomu, že vieme prejaviť lásku.

Cítime však, že bez lásky nemôžeme žiť. Keď nám chýba, keď sa cítime osamotení, potom cítime na duši bolestivú ranu. Práve najviac na Štedrý večer keď sa toľko hovorí o láske. Preto malý Ježiš, dieťa v jasliach chce spôsobiť to, aby sme vedeli prejaviť aj city, aby sme sa stali milujúcimi ľuďmi, aby sme prejavili záujem aj o tých, ktorí sú pre nás cudzí.

To dieťa chce spôsobiť to, aby sme sa stretávali, aby sme pozreli jeden druhému do očí a cítili, ako úzko patríme jeden k druhému spolu, a že všetci sme Božími deťmi. Ono – to dieťa v jasliach nás chce urobiť Božími deťmi. A toto možno nazvať skutočným dejinným prevratom!

Boží Syn prichádza na svet, aby nás naučil láske, lebo Boh je láska. Neprišiel, aby svet odsúdil, ale aby ho zachránil. Dôverujme tomuto dieťaťu v jasliach a postavme lásku nad všetko: nad naše úspechy, nad naše vlastné istoty, nad náš vlastný smútok. O toto sa uchádza Boží Syn – o skutočný prevrat vo vnútri človeka. Potom sa môžu meniť aj vzťahy medzi ľuďmi, vzťahy v rodinách, v spoločnosti, medzi chudobnými a bohatými, medzi krajinami a národmi.

Preto prichádza Boh na svet. Prichádza pomaly a nenásilne, ale so zvesťou, ktorá môže zmeniť život. Prichádza so zvesťou o láske. V nej nájdeme všetko, čo je v našom živote skutočne dôležité.

Láska a Boží pokoj, čo presahuje všetko naše poznanie, nech zachová naše srdcia i zmysly vždy živé v Ježišovi Kristovi. AMEN