Otvorenie Roka viery

Prešov – Konkatedrála 11. októbra 2012

Excelencia – brat v biskupskej službe – Alojz, bratia kňazi, diakoni, rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi a všetci, čo nás počúvate cez éter Rádia Lumen!

Bránou otvorenou dokorán sme dnes večer vošli do našej prešovskej Konkatedrály. Zjednotení so Svätým Otcom chceme prejsť aj pomyselnou bránou Roka viery, ktorú práve dnes otvoril. Deje sa tak pri 50. výročí otvorenia II. Vatikánskeho koncilu, ktorý v jednej zo svojich konštitúcií Lumen gentium tak jasne pripomenul, že sme spoločenstvom veriacich ľudí na ustavičnej púti (LG 6; 9; 14). Sme Božím ľudom na ceste smerom k večnosti.

Znamená to, že ako kresťania si uvedomujeme dočasnosť ľudského života na tomto svete. Plne chápeme to, čo nám už sv. apoštoli Peter a Pavol kládli na srdce, keď napísali, že sme v tejto dimenzii života iba cudzincami, prišelcami, hosťami a pútnikmi a že naša trvalá vlať je v nebesiach. Žijeme na tomto svete ako pútnici na ceste do vlasti v nebesiach, ktorú nám prisľúbil Boh. Sme teda ustavičnými pútnikmi vo viere!

Aj my sme sa dnes v tejto viere museli vydať na cestu z Košíc do Prešova, keďže v košickej katedrále prebieha rozsiahla rekonštrukcia a nemáme kde hlavu skloniť. Aj táto skutočnosť v nás umocňuje presvedčenie, že sme pútnikmi bez trvalého prístrešia v tomto svete, a že naša domovina a istota je jedine pri Bohu.

Na tejto našej viere je najkrajší fakt, že silu i chuť takto veriť v nás vzbudzuje sám Boh. Vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi nás vždy oslovuje a dáva sa nám poznať. Boh nie je pre nás kresťanov len akási neurčitá energia a sila, je osobou, ktorá vytvára vzťahy, je tak konkrétny, hoci sa nedá ľudským rozumom obsiahnuť. Jeho Syn Ježiš Kristus je bránou tejto našej viery. Dnešný úryvok z evanjelia, ho predstavuje ako bránu pre všetky verné ovečky. Ony majú iba cez Neho prístup do istoty košiara. Veriť v Ježiša a prejsť cez Neho k Otcovi, znamená slobodne sa rozhodnúť – odovzdať sa Mu vo všetkom. On je ten, ktorý ma pozná, predchádza i sprevádza ma vo všetkom. Prvé oslovenie, prvá iniciatíva pochádza od Neho. Pretože On ma oslovil, a pretože On ma ako prvý pozval veriť, ja sa svojou vierou zapájam do jeho iniciatívy a chcem s Ním spolupracovať. Takto sa rodí viera.

Ako však odovzdať túto vieru dnešnému človeku? Ako možno urobiť pred dnešným svetom toto vyznanie? Už od nedele sa podobnými otázkami zaoberajú v Ríme účastníci Biskupskej synody na podporu novej evanjelizácie. Vieru si totiž nemôžeme nechať iba pre seba. Chceme sa s ňou podeliť a odovzdať ju ďalej. Našim poslaním – úlohou Cirkvi predovšetkým v tomto Roku viery je hovoriť o Bohu – o Jeho Synovi Ježišovi Kristovi – pripomínať Božiu prítomnosť všetkým ľuďom a predovšetkým kresťanom, čo stratili svoju vlastnú identitu. Z viery pochádza radosť zo zmyslu života, naplnenie, vnútorný pokoj a istota. Toto si nemožno nechať iba pre seba.

Pri odovzdávaní viery však narážame na slobodu iných. Príjmu naše presvedčenie, alebo nie, stotožnia sa s ním, alebo ho zavrhnú?! Veď aj sám Boh sa zastaví pred bránami slobodného rozhodnutia každého človeka. Ako máme teda ľudí motivovať a získavať pre vieru? Ako v nich s Božou pomocou otvoriť bránu viery? Nad tým sa zamýšľa aj súčasný Nástupca sv. Petra vo svojom apoštolskom liste Porta fidei – dvere, či brána viery. Odvoláva sa tým na udalosť v Skutkoch apoštolov, keď sv. Pavol spolu s Barnabášom otvorili neveriacim dvere viery (Sk 14,27). Jednoducho hovorili o veľkých veciach, ktoré im vykonal Boh. A boli pripravení odpovedať na rôzne otázky a obhájiť nádej, ktorá v nich bola (1Pt 3, 15).

A to všetko boli schopní urobiť v čase, keď ich okolie prenasledovalo a napádalo. Naše slovenské okolie nás dnes neprenasleduje s násilím, aj keď v iných častiach hlavne moslimského sveta sa kresťania stretávajú s ohrozením vlastného života kvôli svojej viere. My sme ako kresťania skôr vysmievaní, prehliadaní, nebraní vážne a odsúvaní na perifériu. Ľahko môžeme stratiť odvahu! Má vôbec ešte význam hlásiť sa k viere a svedčiť o nej?

Keď sa pozrieme trochu ďalej ponad naše kostolné veže smerom na západ Európy, môžeme sa nechať poučiť. V Cirkvi vo Francúzsku, kde je sekularizmus a vzdialenie sa spoločnosti od Cirkvi oveľa citeľnejšie, napísali francúzski biskupi už pred pár rokmi dlhý list a načali tým zaujímavý proces: Proposer la foi – znelo v liste: Ponúknuť vieru, predostrieť ju modernej spoločnosti. Nepotrebujeme sa ako kresťania hanbiť a skrývať, my máme čo ponúknuť! V našej viere nachádzame to, čo ostatní iba s ťažkosťami hľadajú a za čo často zaplatia veľké peniaze a predsa to nenájdu. My svoju vieru nemusíme kupovať za peniaze, naopak, máme aj iným smelo odporúčať to, čo pri živote drží nás. Vydávajme svedectvo o nádeji, ktorá nás napĺňa! Toľko francúzski biskupi.

Vyzvali svojich veriacich k obnove zdravého katolíckeho sebavedomia. V tomto týždni nás takisto povzbudzujú impulzy a zamyslenia Svätého Otca, aby sme prestali fňukať a spomínať na staré dobré časy, kedy veriť bolo pre väčšinu samozrejmosťou. Tiež nás vyzýva k obnove osobnej viery a k tomu, aby sme ju ponúkli ďalej. Osobné vyznanie confessio je podstatné – je dôležité vedieť obhájiť nádej, ktorú mi vytvára viera. Môže znieť aj takto: Moja nádej sa zakladá na viere v Boha, ktorý ma prijíma takého aký som. On má pre mňa budúcnosť, ktorá je silnejšia ako smrť. V tomto vyznaní potom môžem svedčiť službou lásky – caritasaby ľudia v mojom okolí cítili, že sa oplatí veriť – oplatí sa byť kresťanom, že viera oslobodzuje a prináša trvalo prežívaný pokoj a šťastie.

Práve ľahkosť a jednoduchosť takéhoto svedectva viery získava srdcia pre Ježiša. Naši súčasníci, ktorý sú vzdialení od viery, si často myslia, že veriť a žiť podľa viery je náročné a ťažké. Kvôli tomu radšej odskočia. Spomínam si na rôzne otázky rovesníkov, kamarátov a spolužiakov, ktorí sa ma často pýtali: Ako s tým môžeš žiť?! Byť katolíkom a ešte k tomu byť aj kňazom, to je príliš komplikované! Samé odriekania a dodržiavanie prikázaní, to nie je nič pre mňa! Je to namáhavé a náročné!

Možno ste podobné argumenty proti viere počuli už aj vy. Je niekedy priam nemožné vysvetľovať slovami týmto ľuďom, akú vnútornú slobodu nám viera dáva. Preto táto vnútorná sloboda nemôže zostať iba vo vnútri, oni ju musia na nás vidieť i cítiť, aby sa nad našou vierou vôbec začali zamýšľať. Preto chceme v tomto Roku viery viac skutkami uskutočňovať misijnú úlohu ohlasovať Ježiša Krista, ktorý je prameňom našej viery i slobody. Nezabúdajme pri tom, na jasnú myseľ a radostné srdce, pretože viera vyslobodzuje s pesimizmu.

Drahí bratia a sestry, Svätý Otec dnes pripomenul badateľný vzrast záujmu veriacich o rôzne púte a zároveň vyjadril prianie, aby sa aj tento Rok viery, ktorý zveruje pod ochranu Panny Márie, stal pre nás odvážnou púťou do púšte súčasného sveta. Do jeho prázdnoty máme vnášať zmysel života a zvlažovať vyschnuté srdcia rosou viery.

Vydajme sa teda na túto púť a ako kresťania nebojme sa angažovať spoločensky, politicky i sociálne. Zanesme Ježiša Krista i Jeho princípy tam, kde sú zamlčané. Hovorme jasné ÁNO životu a zasadzujme sa za dôstojnosť ľudskej osoby! Povedzme jasné NIE všetkému, čo sa proti životu stavia a čo je proti zdravému rozumu i hodnotám evanjelia. Chráňme si svoju vieru, dedičstvo, ktoré v nás zveľaďovali sv. Cyril i Metod a žime ju! Otvorme brány našej viery dokorán pre všetkých! AMEN