Rok sv. Ondreja, ktorý v našej arcidiecéze práve začíname, chce nájsť aktuálnu ozvenu týchto dvoch čŕt pre nás v konkrétnej podobe duchovnej obnovy a priblíženia Evanjelia človeku dnešnej doby.

Naša Košická diecéza v prvom roku svojho jestvovania bola na návrh kňazov v jednote s jej prvým biskupom Ondrejom Szabóm osobitne zverená ochrane sv. Ondreja, apoštola, ako jej nebeskému patrónovi. V dokumente z 19. marca 1805 potvrdzujúcom výber patróna diecézy sú zvlášť vyzdvihnuté dve skutočnosti: sv. Ondrej bol prvý medzi apoštolmi, ktorý prišiel ku Kristovi; a urobil všetko pre ohlasovanie Kristovho evanjelia. Rok sv. Ondreja, ktorý v našej arcidiecéze práve začíname, chce nájsť aktuálnu ozvenu týchto dvoch čŕt pre nás v konkrétnej podobe duchovnej obnovy a priblíženia Evanjelia človeku dnešnej doby. Pred pol rokom sme skončili Rok kňazov. V mojom srdci rezonujú slová prefekta Kongregácie pre klérus kardinála Claudia Hummesa: „záver Roka kňazov nie je skutočným záverom, ale novým začiatkom a my máme ukázať, že sme pripravení a nestratili sme odvahu slúžiť ľudstvu, ktoré nám zveril Ježiš Kristus“ (porov. List kňazom, 12.04.2010). Uvedomujeme si, že náš život nie je ešte dokončený, naše poslanie nie je úplne realizované. Sú to otvorené otázky o tom, ako byť pripravení a čo robiť, aby sme nestratili odvahu, ako sa naučiť umeniu života, ako byť dobrým človekom, kresťanom a kňazom. Právom sme znepokojení, keď vidíme, že sa strácajú podstatné ľudské hodnoty, vytráca sa zmysel pre posvätno, že dochádza k odklonu od viery a že je niekedy ťažké nájsť evanjelium medzi kresťanmi (porov. Benedikt XVI., Ubicumque et semper). Na jednej strane mnohí naši veriaci vo farnostiach, školách a rôznych spoločenstvách sú pripútaní k hodnotám evanjelia, na druhej strane sa zdá, akoby „tento kult hodnôt bol oddelený od kultu živej Kristovej osoby – od modlitby, adorácie a využívania sviatostí“ (kard. G. Daneels). Vo svojej meditácii na Veľký piatok v Rímskom Koloseu kardinál Ratzinger, súčasný Svätý Otec, sa vyjadril ešte odvážnejšie. Povedal: „Môžeme myslieť aj na to, ako kresťanstvo, unavené vo viere, zanechalo Pána“. Dnes nie je ťažké stretnúť človeka, „ktorý už v nič neverí a necháva sa jednoducho niesť prúdom života“. A na adresu nás kňazov si povzdychol: „Koľkokrát slúžime omšu len my sami, bez toho, žeby sme si čo i len uvedomili, že je tu aj on! Koľkokrát zneužívame a odvraciame sa od jeho slova!“ (Zastavenie VII a IX). Tieto a ďalšie bolestné znepokojenia, straty a prehry spolu s otázkou „Ako žiť?“ sa stávajú výzvou pre duchovnú obnovu nás všetkých a pre novú evanjelizáciu, ktoré nie sú možné bez osoby Ježiša Krista. To je zároveň dôvod, pre ktorý akoby novým impulzom staviam do popredia spoločného patróna našej arcidiecézy. Sv. Ondrej – bol človekom viery, ktorý hľadal, poznal a prežíval nádej Izraela. Patril k tým, ktorí očakávali Mesiáša. Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa, takže dôverne poznal jeho výzvu: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Môžeme predpokladať, že tento Jánovský podnet zobral vážne a uvažoval nad tým, ako žiť a umožniť Bohu ešte viac vstúpiť do kritérií vlastného života (porov. J. Ratzinger, Nová evanjelizácia, 23.06.2001). Takto vnútorne pripravený bol pri tom, keď jedného dňa Ján Krstiteľ označil Ježiša za Božieho Baránka. V Ondrejovi sa okamžite prebudila túžba po osobnom stretnutí s Ježišom vyslovená otázkou: „Učiteľ, kde bývaš?“ Od Ježiša dostal odpoveď a pozvanie pre seba a pre svojho kamaráta: „Poďte a uvidíte“ (porov. Jn 1, 36-38). Vtedy sa začalo Ondrejovo dobrodružstvo, priame spoznávanie Majstra. Evanjelista Ján píše: „Videli, kde býva, a v ten deň zostali u neho“ (Jn 1, 39). Nemáme zaznamenaný rozhovor ani obsah stretnutia Ježiša s Ondrejom a ďalším učeníkom, iba jednoduché konštatovanie evanjelistu: „Zostali u neho“. Sú pri ňom a sú s ním. Vidia, kde Ježiš býva, začínajú ho spoznávať a vytvárať si k nemu osobný vzťah. Nemajú byť ohlasovateľmi nejakej myšlienky, ale svedkami osoby. Skôr ako budú poslaní evanjelizovať, musia „byť“ s Ježišom“, byť „znalcom“ Ježiša“ a to ešte prv než budú jeho vyslancami (porov. Benedikt XVI., Apoštoli, 14). V tejto línii by sa mala uberať duchovná obnova, pre ktorú Rok sv. Ondreja vytvára priestor: Byť znalcami Ježiša, zostať u neho, byť s ním. Mnohokrát sme v tej našej pastorácií uponáhľaní – treba byť s ním. Inokedy sme unavení, smutní, nepochopení – treba byť s ním. V dňoch radosti a úsmevu, vo všedných i slávnostných – byť s ním. Vo chvíľach kríz, pokušení, keď sa dostaví neúspech – byť s ním. Keď reflektory v kostole zhasnú a nastúpi pocit samoty – byť s ním. Kňaz nemôže jestvovať a pôsobiť bez neho, bez Ježiša Krista. A podobne to platí o každom kresťanovi. Popri sviatostnom živote a súkromnej i spoločnej modlitbe nás do vzťahu a rozhovoru s Bohom uvádza Božie slovo, ktoré „je základom každej autentickej kresťanskej spirituality“ (Verbum Domini, 86). V súlade s najnovšou apoštolskou exhortáciou Svätého Otca Benedikta XVI. Verbum Domini (Slovo Pánovo) by som chcel, aby sme počas Roka sv. Ondreja sa pokúsili osvojiť si modlitbové čítanie Svätého Písma, nazývané lectio divina (Božie čítanie). Lectio divina „otvára veriacemu poklad Božieho Slova, ale tiež vytvára stretnutie s Kristom“, čím umožňuje uskutočňovať to ondrejovské „Zostali u neho“. Svätý Augustín tvrdí: „Keď čítaš Písmo, hovorí k tebe Boh. Keď sa modlíš, hovoríš k Bohu ty“ (Verbum Domini, 86). Sv. Ondrej potom, čo zotrval s Ježišom, vyhľadal svojho brata Šimona, oznámil mu, že našiel Mesiáša a priviedol Šimona k Ježišovi (Jn 1, 41-42). O tri roky neskôr v sile Ducha Svätého až do svojej smrti neúnavne ohlasuje Kristovo evanjelium v gréckom svete. Táto črta osobného svedectva o Kristovi pred vlastným bratom a privádzania ku Kristovi aj druhých upriamuje našu pozornosť nielen na stálu misijnú činnosť (missio ad gentes) ale tiež na potrebnosť novej evanjelizácie tých, ktorí sa vzdialili Kristovi alebo zabudli na neho; ktorí síce boli pokrstení, ale neboli zatiaľ dostatočne evanjelizovaní. Upútala ma krátka spomienka Benedikta XVI. na veľmi dobrého kňaza minulého storočia, Don Didima Mantieru (1912-1991), farára v Bassano del Grappa. V osobných poznámkach tohto kňaza je možné nájsť ovocie života jeho modlitby a rozjímania. Don Didimo hovorí: „Ježiš kázal vo dne – a v noci sa modlil“. Týmito slovami Don Didimo chcel povedať, že Ježiš musel svojich učeníkov získať od Boha. A to platí vždy aj pre novú evanjelizáciu aj pre našu každodennú pastoráciu. Sami nič nedokážeme. Naše slovo zvestovania a snahy o novú evanjelizáciu majú byť presiaknuté intenzívnou dôvernosťou s Ježišom Kristom, prvým a najväčším evanjelizátorom. Len tak budeme schopní zaručiť prehĺbenie kresťanskej viery, obnoviť podstatu našich farností a znova začať hovoriť o viere v Ježiša Krista. Podľa Jána Pavla II. dnešnému človeku „dlhujeme povedať jednoduché a vzrušujúce posolstvo: Boh ťa miluje, Kristus prišiel pre teba, Kristus je pre teba „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6; porov. Christifideles laici, 34). Kristus má odpoveď na základné otázky života pre každého človeka, a preto sa pokúsme hľadať nové cesty ako priniesť evanjelium všetkým. Pritom majme na mysli, že nejde o ľudskú stratégiu, ale o Božie dielo. Nečakajme hneď zajtra veľký úspech, lebo pre Božie kráľovstvo je vždy platné podobenstvo o horčičnom semienku (Mk 4, 31-32; J. Ratzinger, Nová evanjelizácia, 27.06.2001). Veľké veci začínajú z malého zrnka, sú ochutené štipkou soli a premenené malým množstvom kvasu. Niečím takým chce byť Rok sv. Ondreja, ktorého náplň spájam s posynodálnou exhortáciou Benedikta XVI. Verbum Domini a s motu proprio Ubicumque et semper ohľadom novej evanjelizácie. Tak bude znieť aj téma Roku sv. Ondreja: Slovo Pánovo – vždy a všade. K Roku Sv. Ondreja predkladám pred vás moju pastorálnu exhortáciu S láskou, poslušnosťou a milosrdenstvom, ktorá chce byť povzbudením pre všetkých vás bratia kňazi a pre našich veracich. „Nech nás apoštol Ondrej učí nasledovať Ježiša pohotovo, s nadšením hovoriť o ňom tým, s ktorými sa stretneme, a predovšetkým pestovať skutočne dôverný vzťah k nemu, s prenikavým vedomím, že len v ňom môžeme nájsť konečný zmysel svojho života a svojej smrti.“ (Benedikt XVI., Apoštoli, 62).