Relikvia sv. Cyrila

Mons. Bernard Bober, Košice – Katedrála 31. mája 2012

 

Milí oltárni spolubratia, rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

S akou radosťou a hrdosťou berieme do rúk knihy o našom rodnom kraji. Snáď každá väčšia dedina má publikáciu o svojej pohnutej histórii, možno je tam pripojená aj fotodokumentácia, kde si rodák veľmi rýchlo všimne miesta, kde prežil svoju mladosť. Sme schopní vziať do ruky aj lupu – zväčšovacie sklo a cezeň sa dívať na všetky detaily. Vychutnávame si to: Toto je naše mesto, toto je moja rodná obec, toto je cesta, po ktorej som chodieval do školy, toto sme my! Čítame aj desaťkrát za sebou veci, ktoré sú nám od detstva dobré známe, len pre ten blažený pocit: Niekto si nás všimol! Vedia o nás! To už teda niečo znamená!

Možno práve aj cez takýto lokálny patriotizmus, buduje sa v nás národné povedomie – akási hrdosť na to, že niekam patríme. Ono sa to nakoniec deje v každom poriadnom národe, každý si vo svete hľadá tú svoju identitu.

Čo nevidieť, začne sa čas dovoleniek. Mnohí z vás – hlavne tí mladší navštívia zahraničie. Môže to obohatiť vašu skúsenosť, ak si začnete všímať ako tam ľudia žijú, čo robia, aké priority majú v živote, na čom si zakladajú. Či sa vôbec ešte dokážu tešiť z pohľadu na chodník, po ktorom kedysi kráčali do školy!? Či sa aj oni dokážu pozerať na svoje národné hodnoty cez zväčšovacie sklo! Či to aj oni vedia takto ospievať a obásniť ako my. A ak budete mať možnosť, opýtajte sa ich ako vnímajú oni nás – Slovákov, a či o nás vôbec budú niečo vedieť!?

Aj keby o nás nevedeli nič, je nevyhnutné, aby sme sa my sami vedeli zaradiť, udržať sa, nesplynúť do multi kulti, držať sa svojich koreňov. Práve misia sv. Cyrila a Metoda nám pomohla nájsť svoje miesto medzi okolitými národmi a naučila nás zároveň viac s nimi spolupracovať vďaka jednotiacej katolíckej viere. Pri dobrom pocite domova nasmerovali títo solúnski bratia náš pohľad zo slovienskej zeme k spoločnému domovu pre všetkých vo večnosti.

V Dómskej knižnici v rakúskom Salzburgu sa nachádzajú písomné pramene, ktoré hovoria o tomto úseku dejín z pohľadu vtedajšej metropolie Iuvavum – dnešný Salzburg. Naše územie patrilo totiž pod jeho duchovnú správu. Píše sa tam o tom, že ešte pred Cyrilom a Metodom na našom území pôsobili ich kňazi – okrem Írskych mníchov aj ich franskí kňazi. Teda jednoznačne sa ohradzujú proti prvenstvu týchto dvoch bratov zo Solúna na našom území. Rakúšania a Nemci pripomínajú, že už dávno pred nimi tu fungovali ich franskí kňazi ako misionári. Dokonca si myslia, že neraz prehliadame ich prvotnú misijnú aktivitu.

Avšak to, prečo v našich končinách sv. Cyrila a Metoda vyzdvihujeme na oltár a pripisujeme im prvenstvo – je v tom, že sa nielenže prispôsobili reči našich predkov, ale šírili evanjelium aj rečou srdca – bez násilia – bez zbraní v rukách. S franskými kňazmi sa totiž pretláčal aj politický vplyv západu, preto knieža Rastislav z Veľkej Moravy požiadal cisára Michala III., aby mu poslal „biskupa a učiteľa, ktorý by vedel vysvetliť pravú kresťanskú vieru v ich jazyku“. Božia prozreteľnosť naplnila túto jeho túžbu, prišli k nám naši otcovia viery, a tohto roku to bude už 1150 rokov, čo naša slovenská zem pocítila blahodarný dotyk ich šľapají.

Dnes na nich spievame ódy len preto, že nás naučili jednej podstatnej veci, a totiž: dívať sa na svet, na ľudí okolo seba i na tú svoju národnú hrdosť, nie cez zväčšovacie sklo prehnanej namyslenosti, ale vždy a jedine CEZ KRISTA!!! Bolo by jednoduché namýšľať si aký ohromný význam malo pre nás naše prvé písmo, ktoré nám zostavili, bolo by ľahké vsugerovať si životnú dôležitosť slovanskej kultúry. Čo by sme z toho mali, keby to všetko nebolo podložené tým správnym pohľadom, ktorému nás naučili –  všetko vnímať cez vieru v Ježiša Krista. Nie náhodou sa v dnešnom čítaní objavili slová sv. Pavla: Ja sa nechcem chváliť ničím iným, len krížom nášho Pána Ježiša Krista! (Gal 6, 14)

Apoštolskú misijnú činnosť sv. Cyrila a Metoda možno považovať za prvú účinnú evanjelizáciu Slovanov. Rodina slovanských národov právom uznala oboch bratov za otcov svojej viery. V tejto súvislosti sa preto aj táto dnešná slávnosť, pri ktorej sa v našom strede vynímajú ostatky sv. Cyrila, viditeľnejšie vníma ako veľmi vhodná príprava Rok viery, ktorý vyhlási Sv. otec Benedikt XVI. na jeseň tohto roku. Bude to Rok katolíckej viery, ktorú nám tak účinne sprostredkovali naši svätí Otcovia.

Európa dnešných dní sa tvári, že svoju podobu získala bez kresťanstva. Jej súčasní otcovia a vodcovia sa rafinovane pod rúškom ľudskosti a väčšej slobody usilujú o to, aby sa z nás veriacich – priateľov Boha, stali priatelia človeka; aby sa z ľudí veriacich – stali ľudia mysliaci; z ľudí modliacich sa – ľudia pracujúci; z kandidátov na budúci svet – skúmatelia tohto sveta. Nepočítajú s dimenziou viery – ona podľa nich k ľudskosti nepatrí, zdržiava človeka na ceste k pokroku. Pri tomto prehlušovaní vlastného svedomia nechcú vnímať to, že bez viery v Boha nejestvuje pravá ľudskosť a že bez dimenzie večnosti sa stráca aj zmysel pozemského života.

Počas tohto Roka viery, ktorý bude u nás zároveň aj Rokom sv. Cyrila a Metoda, si budeme pripomínať hodnoty a silu tejto našej viery. Už teraz sa snažme podobne ako sv. Tomáš Akvinský voči všetkým námietkam ukázať, že naša viera nie je nepravdivá. Nanovo sa povzbudzujme k jej ohlasovaniu a šíreniu. Práve po katolícky – nadnárodne spojíme svoje sily k obhajobe našej viery pred svetom. Rodina bude vyzdvihnutá ako ohnisko tejto viery.

Sami však vieme, že dôležité je nielen to, čo nám rodičia hovorili o Bohu a o podstate sveta, ale aj to čo robili – ako sa správali jeden k druhému, k našim súrodencom a predovšetkým k nám samým. Inými slovami, sú to konkrétne skúsenosti v mikrokozme rodiny, ktoré najviac ovplyvňujú našu schopnosť veriť, pretože väčší vplyv než slová, majú na vieru skutky. Skutky človeka sa môžu udržať na ceste k dobru jedine s pohľadom upretým na Krista.

Pohľad na seba i na svet cez Krista – to je úžasná životná filozofia a pravá hodnota celého kresťanského života. Takto vznikali naše kresťanské korene. Keď sa celý jeden pokresťančený národ začne dívať na seba i na svet cez Krista, tak ako tomu učili sv. Cyril so sv. Metodom, nemôže už viac haniť iné národy a národnosti len kvôli tomu, že nám na chvíľu vytrhli z rúk zväčšovacie sklo našej národnej hrdosti. Vtedy, pri takomto pohľade, strácajú sa všetky antipatie a ľudia i hodnoty sa nám začnú javiť úplne ináč – v inom svetle.

Pekne o tomto pohľade kresťana hovorí Chesterton vo svojej Ortodoxii, keď porovnáva budhizmus a kresťanstvo: Budhistický svätec v čínskom chráme má hladké a súmerné telo, ale viečka jeho očí sú ťažké a zapečatené spánkom. Kresťanský svätec v gotickej katedrále je naproti tomu vyziabnutý až na kosť, ale jeho oči sú živé. Budhista má oči stále zatvorené a hľadí s podivnou pozornosťou do vnútra. Kresťan ich má vždy doširoka otvorené a s vytrieštenou pozornosťou hľadí vonku. Hľadí na celé stvorenie a na svojho brata, aby mu podal ruku, aby sa stal predĺženou rukou Stvoriteľa, ako ju všetci dobre poznáme zo Sixtínskej kaplnky.

         Práve o toto sa celý čas snažili Cyril a Metod – aby sme na celý svet a na všetky národy a vôbec na všetko, vedeli hodiť presne takýto pozorný pohľad – pohľad cez Krista!

O tom, že sa na svet a na ľudí okolo, dá pozerať cez Krista – aj keď to znie všelijako – že to naozaj platí, o tom vydal pekné svedectvo dlhoročný miništrant z jednej našej košickej farnosti.

Miništroval pri svätej omši, bolo to zrejme na prvý piatok, pretože ako spomína, po skončení sv. omše nasledovala adorácia – poklona pred Sviatosťou Oltárnou. Všetci miništranti ostali stáť vzadu v presbytériu. Ktosi z týchto jeho kolegov priniesol na obetný stôl monštranciu, ale ešte bez Najsvätejšej Sviatosti vo vnútri a postavil ju čelom k ľuďom. On sa na ňu zozadu zapozeral a cez ten malý priezor v monštrancii – cez to malé okienko – cez ten malý kúsok skla, zazrel medzi veriacimi osobu, ktorá mu veľmi ublížila. Keď ju tam zazrel, povedal si: Ešte aj tu v kostole, ešte aj teraz v takú vzácnu chvíľu sa musím pozerať na osobu, ku ktorej prechovávam toľko antipatie!!!

Ale v tom momente, práve v tej chvíli, keď takto uvažoval, kňaz priniesol z Bohostánku Eucharistiu a vložil ju do vnútra monštrancie a akoby mu zároveň uťal aj uhol pohľadu na tú nepríjemnú osobu – už sa díval na Krista v hostii. Týmto mu zároveň preťal aj všetky zlé myšlienky. Hovorí: Práve v tej chvíli akoby som začal chápať, že na ľudí a na svet sa dá pozerať aj ináč – doslova a do písmena – cez Krista!

Drahí bratia a sestry! Kto chce ostať verný pravým hodnotám a tomu pravému dedičstvu našich otcov, mal by si osvojiť takýto pohľad – pohľad, ktorému nás chceli naučiť už sv. Cyril a Metod –  a totiž na všetko – ešte aj na tú našu národnú hrdosť a kultúru – dívať sa jedine cez Krista. Vtedy všetko nadobudne svoju správnu mieru i hodnotu.

Ak sa človek díva do zrkadla, vidí len seba samého, ak sa díva cez kúsok skla, vidí iných, ale často nesprávne. Ale ak sa človek na všetko díva cez Krista, vtedy veci nadobúdajú tú správnu hodnotu a zmysel! Tento pohľad nás učí spájať naše kresťanské sily v celosvetovom poňatí, bez ohľadu na národnú príslušnosť. A vtedy má veriaci človek chuť zvolať: Takýto pohľad na svet a takéto dedičstvo našich Otcov viery zachovaj nám Pane! AMEN!