Ján Tomko – 100 rokov od narodenia

Dlhé nad Cirochou 19. mája 2012

 

Eminencia – otec kardinál, pán dekan, milí bratia kňazi, diakoni, domáci Cirošskodlžania, drahí bratia a sestry v Kristovi!

V túto májovú sobotu, s hrejivou nádejou a láskou v srdci, chceme, takto zídení tu vo vašom kostole, vzdať úctu a vyjadriť vďačnosť. V tejto vďačnosti si spolu chceme oživiť pamäť, lebo sami vieme, ako rýchlo zabúdame či už na Boha, alebo i na významné udalosti a ľudí, ktorí formovali a pozitívne ovplyvnili naše životy.

Po Bohu sa dnes naša pozornosť preto obracia na človeka, ktorého Boh oslovil a zasiahol ho priamo do srdca. Obdaril ho múdrosťou a láskou k bratom svojej rodnej hrudy. Naše myšlienky dnes zaletia o niekoľko desaťročí hlbšie do minulosti, lebo aj tam je potrebné všimnúť si príklady a vyzdvihnúť živé svedectvá viery a lásky. Každé mesto a každá obec má svojich hrdinov a tých, čo povzbudzovali a ťahali tamojších ľudí k vyšším cieľom a vznešeným métam. Oni pomáhali vytvárať povedomie domova.

Títo vzácni ľudia, ktorých zvykneme označovať aj za ľudomilov a hrdinov, doslova zobúdzali svedomie a vzbudzovali lásku k Bohu, vlasti i Cirkvi. Naučili svojich súčasníkov milovať nielen miesta kde vyrastali, ale pomáhali im pochopiť aj to, že pocit domova vytvárajú predovšetkým ľudia, ktorí nás majú radi a my máme radi ich. Toto porozumenie a jednota v láske by však nikdy nebola možná bez spoločnej viery, ktorú všemožne šírili a boli ju pripravení brániť aj svojim vlastným životom.

Tu, v Dlhom nad Cirochou žil vedľa vás a viac ako jedno polstoročie blahodarne pôsobil na vaše srdcia i mysle Kristov kňaz vdp. dekan Ján Tomko. Narodil sa presne pred sto rokmi 19. mája 1912 v Udavskom. Ako všetci dobre viete, bol to strýko nášho pána kardinála Jozefa Tomka.

V tejto farnosti pôsobil od roku 1945 až do roku 1996 ako farár a dekan. Prišiel sem po vojne a boli to pre neho i pre ľudí veľmi ťažké časy. Ján Tomko sa vo vernosti Kristovi a Cirkvi osvedčil hneď na začiatku svojho pôsobenia v tejto obci. Komunistický režim videl práve v Cirkvi a v kňazoch najväčšieho nepriateľa. Preto uvažoval nad ich postupnou likvidáciou. Jedným z takýchto pokusov bolo aj vytvorenie tzv. Katolíckej akcie v roku 1949. Do tejto organizácie mali patriť kňazi, ktorí by spolupracovali s vtedajšou štátnou mocou.

Biskupi Československa sa však postavili proti tejto iniciatíve a vydali pastiersky list, v ktorom zakázali svojim kňazom vstupovať do tejto organizácie. Týmto sa rozpútal boj medzi štátom a kňazmi, ktorým sa aj napriek zákazu podarilo oboznámiť veriacich s obsahom tohto listu. Mnohí kňazi, hoci vedeli, že sa vystavujú nebezpečenstvu prenasledovania a straty osobnej slobody, predsa šírili kópie pastierskeho listu svojich biskupov. Práve v tomto období po sviatku Božieho Tela v roku 1949 sa odštartovala vlna nepokojov a zatýkania tak kňazov, ako aj veriacich, ktorí sa rozhodli brániť svojich kňazov pred odvlečením.

Aj tu v Dlhom bránili veriaci svojho kňaza Jána Tomka, jednak preto, že ho mali radi, ale aj preto, že sa sami vo svojich základných ľudských právach cítili byť ohrození. Bol to jeden z najmasovejších prejavov odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu. Po tejto ľudovej vzbure v pamätnej noci 25 júna 1949, keď ľudia z Dlhého dali najavo svoju nespokojnosť, nasledovalo kruté prenasledovanie, vyšetrovanie a represálie. Príslušníci Národnej bezpečnosti zatkli viac ako 70 ľudí spolu s ich farárom. Po čase kňaza prepustili, aby vyprovokovali tých, ktorých príbuzní zostali vo väzbe. No, Dlžania sa nepostavili proti svojmu pastierovi, naopak, verne mu pomáhali a milovali ho ešte ďalších 47 rokov. Vtedy – na začiatku jeho pôsobenia sa ukázala vaša neochvejná vernosť Cirkvi i kresťanským hodnotám, dnes znovu ožíva vaša vďačnosť za požehnané pôsobenie verného pastiera.

V jednej hodnotiacej správe cirkevného tajomníka z roku 1950, ako to opisuje vo svojej knihe historik Jozef Gumenický, bol farár Ján Tomko označený ako reakčný, náboženský fanatik a skryte škodlivý. Všetci, ktorí ho poznali ako svojho duchovného otca však vedia, že v snahe o obranu ľudskej slobody, viery v Boha, ľudských a kresťanských hodnôt a dôstojnosti človeka, neváhal by dať za svojich veriacich aj život. Tak ich miloval! Učil ich, že sa vždy oplatí stáť si za svojou vierou a presvedčením, aj keď to niekedy poriadne zabolí. Tento svedok viery a ľudomil, doslova zapustil v Dlhom nad Cirochou korene a vo veku 83 rokov zomrel tu medzi svojimi veriacimi plný svojich dní. Medzi svojimi veriacimi je aj pochovaný na miestnom cintoríne. Pre svoju ľudskosť a lásku k veriacim si duchovný otec Ján Tomko zaslúži našu vďačnosť i spomienku.

Osobne si spomínam na chvíle ako nám mladým kňazom, ktorí sme sa častejšie navštevovali, hovorieval: Kto veľo behá, málo zrobí! Ako mladí kapláni sme vnímali aj to, že žil šetrným spôsobom života, preto často zaznievala na našu adresu jeho poznámka, že sme drancire. Mladých kňazov ale neodsudzoval, mal ich rád. V jeho očiach bolo privilégiom sninských kaplánov účinkovanie na odpuste nielen v Modrej na Pannu Máriu, ale i v Dlhom na Sv. Annu. Vedel byť za to patrične vďačný.

Drahí bratia a sestry, aj vy si podobne oživujte pamäť a ďakujte Bohu za to, aký významný človek strávil 51 rokov svojho života vo vašom strede. Jeho odkaz je živý aj dnes. Jeho slová a povzbudenia vytvárajú pocit domova i hrdosť na to, že ste odtiaľto. On nás svojim svedectvom aj dnes vyzýva k tomu, aby sme sa stali skutočnými patriotmi a kresťanmi. Ako dobrý a verný kňaz ale nezabúda pripomenúť slovami sv. Pavla z listu Filipanom, že naša vlasť je v nebesiach. Náš domov na zemi je len dočasný, ten trvalý je pre nás pripravený v nebi, v Božej blízkosti.

Pri pohľade na Ježiša, ako v dnešnom úryvku z evanjelia hovorí, že od Otca prišiel na svet a zasa opúšťa svet a ide k Otcovi, vidíme, že sa neviaže na miesto a na priestor. Pozýva svojich učeníkov na cesty po celom svete. Učí ich tak neviazať sa na tento svet. Učí ich nosiť si domov v srdci. Umocňuje v ľuďoch túžbu po Bohu, po skutočnom trvalom domove v nebi pri Nebeskom Otcovi.

Podobne sa zachoval aj Kristov učeník Ján Tomko. Učil vás nosiť si domov predovšetkým v srdci. Kázal vám o tom, že skutočným domovom a skutočnou vlasťou pre nesmrteľnú ľudskú dušu je večnosť a Boh sám. Ani tú pozemskú vlasť si nevedel predstaviť bez tohto daru neotrasiteľnej viery v dokonalú vlasť v nebesiach.

Drahí bratia a sestry, bez viery v Boha, je láska k vlasti neúplná. Dovoľme preto, aby nás Ježiš Kristus naučil tejto viere. Utvrdzujme sa v tom, že naša trvalá vlasť je v Božom kráľovstve, kde v zástupe ľudí zo všetkých kmeňov, jazykov a národov, budú mať miesto aj naši milovaní a všetci prenasledovaní pre spravodlivosť a lásku k Bohu i ľuďom. AMEN