Homília J. Em. Jozefa kard. Tomka na zakončenie Roka sv. Ondreja

(Košice, 26.11.2011)

Cirkevné spoločenstvo košickej arcidiecézy ukončuje dnes „Rok sv. Ondreja“. Na konci takého obdobia sa obyčajne robí bilancia, súvaha, zhromažďujú sa plody, zbiera sa ovocie, realisticky sa zisťujú aj nedostatky a robí sa spytovanie svedomia. Je to vhodná chvíľa hodiť spätný pohľad aspoň na niektoré súčasné javy v našom cirkevnom i civilnom spoločenstve. Ale také spoločné spytovanie svedomia musí zahrnúť aj náš osobný stav a našu zodpovednosť. Zakončenie Roka sv. Ondreja by sa tak malo stať začiatkom nového rozbehu a výzvou k budúcemu ešte horlivejšiemu duchovnému nasadeniu tak jednotlivcov ako aj celého spoločenstva.

1. Tento Rok zanecháva pre budúcnosť našej arcidiecézy veľmi významnú novotu. Sv. Ondrej, jej ochranca a hlavný patrón, prišiel k nám svojou relikviou a ostáva s nami. Pozostatky jeho tela nás nadväzujú priamo na dobu a na osobu Ježiša Krista, približujú nám postavu vteleného Božieho Syna, prenášajú nás ponad dobu dvoch tisícov rokov. Tie mŕtve pozostatky, staré dvetisíc rokov, nám dnes približujú živú osobu nášho vzkrieseného, tu prítomného Pána a Učiteľa Ježiša Krista. Životný príbeh sv. Ondreja by nás mal inšpirovať. Zaujímavá je udalosť apoštolského povolania tohto galilejského rybára, ako ju opisuje sv. Ján evanjelista, spoluúčastník toho príbehu (Jn 1,35-42). Ondrej a Ján čakali sľúbeného Mesiáša a so záujmom počúvali ohnivé slová Jána Krstiteľa, ktorý pri rieke Jordáne ohlasoval blízky príchod toho, na ktorého čakali storočia. Stali sa dokonca učeníkmi toho asketického kazateľa s prorockým výzorom a zaiste sa mu dali pokrstiť na znak pokánia. Mali teda srdcia otvorené na Boha, žili v očakávaní. Aj v ten pamätný deň, keď stáli s Krstiteľom na brehu Jordána a počuli ho ako ukázal na mladého tesárovho syna z Nazareta s divnou poznámkou: ,Hľa, Boží Baránok“.

Baránok — to krotké zviera, a ešte k tomu Boží. Nie je to celkom obvyklé pomenovanie človeka, najmä s prívlastkom „Boží“. Ján Krstiteľ ho prevzal z Izaiášovho proroctva o Božom Služobníkovi, ktorý nesie „naše neduhy“ (por. Iz 53, 3-7) a obetuje sa ako „baránok zmierenia“ (por. Lv 14); je to aj narážka na veľkonočného baránka (Ex 12, 3n). V poznámke Jána Krstiteľa i v ušiach dvoch učeníkov zaznievali tieto obrazy zo Svätého písma, ktoré počúvali v synagógach. Obraz im teda natláčal otázku: že by ten mladý učiteľ z Nazareta bol naozaj sľúbený Mesiáš?

Táto skrytá nádej zachytí Ondreja a jeho spoločníka. Radi by poznali pravdu o ňom. Vydajú sa ako keby nenápadne za ním. Ježiš zbadá, že ho sledujú a obráti sa na nich s otázkou: „Čo hľadáte?“ Oni mu rozpačito odpovedajú protiotázkou: „Učiteľ, kde bývaš?“ Tu Ježiš ich pozve: „Poďte a uvidíte!“ Evanjelista Ján, Ondrejov spoločník, ukončuje rozprávanie o tomto malom dobrodružstve, ktoré zmenilo od základov ich život, krátkou správou: „Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho“. Ján je už veľmi starý, keď opisuje túto udalosť, ale významne pripomína túto rozhodnú chvíľu a jasne si pamätá ešte aj hodinu, keď sa udiala: „Boli asi štyri hodiny popoludní“. Tak sa Ondrej stal prvým z apoštolov, ktorého povolal Ježiš a preto ho východná liturgia uctieva titulom Protóklitos — čo znamená „Prvopovolaný“.

2. Milostivý Boh volá podobným spôsobom aj nás. Volá nás všetkých k svätosti, ku kresťanskému životu v manželstve, v rodine, v práci, v škole, v každodenných ťažkostiach i radostiach. Volá všetkých k životu činorodej lásky v každom veku a zamestnaní, aj v nezamestnaní. Pozýva nás, aby sme „videli, kde býva“, aby sme sa zapojili do farského spoločenstva a do živých kresťanských hnutí a podľa možností a schopností aj do civilnej spoločnosti a vedeli sa chovať ako dobrí kresťania a statoční občania aj vo verejnom živote. Ako sme sa teda v tomto Roku sv. Ondreja viac priblížili Kristovi? Čo sme hľadali? Čo hľadá naša mládež? Čo hľadajú dvojice, ktoré už pred manželstvom idú bývať a žiť spolu a veru nie do Ježišom požehnaného domu? Ste stále viac svedkami odpovedí mladých ako: „načo sú nám manželské papiere, chceme byť voľní“, „nemáme dosť na svadobnú hostinu“, „čo je iným do našej lásky“, a podobne. Nemá Boh lásky naozaj nič spoločného s ich ľudskou láskou, ktorá stráca každú mravnú hrádzu? Láska na skúšku to má byť výdobytok tej lásky, ktorú pesničky ospevujú ako večnú a navždy vernú? Potom sa nemôžeme diviť, že aj na našom Východe prudko stúpa druhý nebezpečný jav: rozvodovosť, že vzrastá počet nervóznych a nešťastných deti, ktoré sú najväčšími obeťami rozvodu, že vidíme okolo seba tragický úpadok a dramatickú krízu rodiny. Rodina nie je vec módy! A s ľudským srdcom sa tiež nemožno beztrestne zahrávať!

Podobne ako Ondreja a Jána pozval Ježiš aj nás kňazov. My sme tiež zažili podobné zachvenie, keď’ nás Ježišov tichý hlas v hĺbke srdca pozval, aby sme vstúpili do jeho domu a videli. Na jeho otázku „čo hľadáte?“ sme aj my kňazi odpovedali túžbou vedieť čosi viac o ňom; voľačo nás k nemu priťahovalo, aby sme s ním boli a ostali v jeho dome. Ako tí dvaja učeníci, i my „ostali sme u neho“, s ním. Po tom čo sv. Ondrej prinesie svojmu pokrvnému bratovi Petrovi radostnú správu, že našiel Krista Mesiáša, Ježiš ich obidvoch pozve: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mt 4,19). Vy, bratia kňazi, ste poznali také volanie v iných podobách a obrazoch. Ježiš sí vyvolil dvanástich v prvom rade na to, „aby bo1i s ním“, ako to svedčí evanjelista Marek (Mk 3,14). Aj my sa na konci Roka sv. Ondreja pýtame vlastného svedomia, ako sme sa priblížili živému, vzkriesenému Ježišovi; či sme hľadali jeho spoločnosť, ako sme si oživili jeho Slovo v „Božom čítaní“ (lectio divina), ako sme spolu s veriacimi odkrývali bohatstvo evanjelia, ako sme posilnili náš duchovný a asketický život, ako sme rozpálili našu horlivosť a obetavosť, ako sme v sebe obnovili črty Krista Veľkňaza, ako sme pod jeho vedením slúžili ľuďom.

3. Každý človek i každé spoločenstvo prežíva niektoré silné obdobia, ktoré Boh používa, aby nás účinnejšie volal. Ako dvaja učeníci tak aj my máme svoj čas, svoju štvrtú alebo inú hodinu, keď Boh nám zaklope na srdce, na vôľu, na svedomie a vyzve nás, aby sme žili „podľa pravdy v láske“, ako to vyjadril sv. Pavol (Ef 4,15). Môžu to byť liturgické obdobia cirkevného roka, ako je advent, vianočná, pôstna, veľkonočná doba. Môže to byt výzva srdca u mladých ľudí, ktorí sa rozhodujú utvrdiť svoju lásku pred Božím oltárom. Môže to byť dôležitý moment rozhodnutia v zamestnaní a práci. Aj „Rok sv. Ondreja“ bol takým silným obdobím, keď ste ako cirkevné spoločenstvo hľadali, kde býva Ježiš. Príklad sv. Ondreja nám však i naďalej ostáva ako stála inšpirácia a výzva. Najmä prítomnosť jeho relikvie v tejto katedrále je znakom, že svätoondrejský duch nekončí s „Rokom sv. Ondreja“, ale pokračuje ako neprestajná výzva.

Okolitý svet, príroda i sám život nútia každého človeka, aby si kládol otázku, ktorú Ježiš položil dvom apoštolom: „Čo hľadáte?“ Je to otázka o zmysle života: čo robím na tomto svete, prečo žijem, prečo sa namáham a niekedy aj trápim? Kde hľadám svoje šťastie a pokoj: v láske a v akej láske? – v rodine, ale akej, ako usporiadanej? – v deťoch, v bohatstve, v sláve? Najmä my kňazi by sme mali pomáhať ľuďom dať si správnu odpoveď na túto otázku, ktorú všetkým kladie náš rozum, naše svedomie, sám Kristus.

Pre sv. Ondreja dostala táto otázka „Čo hľadáte?“ osobný ráz: „Koho hľadáte?“ Ondrej a Ján hľadali sľúbeného Mesiáša, Ježiša z Nazaretu, Božieho Syna a Vykupiteľa ľudstva. Ondrejov odkaz pre nás je, aby sme vedeli lepšie a hlbšie hľadať a nájsť Ježiša Krista ako živú osobu priateľa a pomocníka v každej núdzi. Aby sme prijali jeho pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,29). Aby sme vedeli nájsť u neho pevnú oporu v pochybnostiach a pred nástrahami sveta: „Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ 6,68). On nám dáva posilu cez Božie slovo, cez sviatosti, cez svoju skutočnú prítomnosť v Eucharistii, cez neviditeľné milosti v každodennom živote, cez modlitby, cez príklady a slová iných, aj storakým iným spôsobom. Treba ho však neustále hľadať a nachádzať. Kristus je skrytý a žiarlivý Boh. Ale aj ľudsky prítomný a živý priateľ, ktorý ťa nikdy nesklame.

Košická arcidiecéza bola od samého začiatku pod ochranou sv. Ondreja. Relikvia jeho tela zvyšuje túto ochranu ešte viac. Ale aj zaväzuje tak pastierov ako aj všetkých veriacich. Zaväzuje najmä kňazov a zasvätené osoby k zvýšenej starostlivosti o mládež. Blahoslavený Ján Pavol II. nás učil vera žiadať od seba i od mladých, a tak sa mu od nich aj veľa dostalo. Máte tu pekné podujatia, krúžky, stretnutia, nábožensko-kultúrne a športové iniciatívy, máte univerzitné pastoračné centrá. Máte príklady osôb, ktoré neváhali obetovať vlastný život pre Krista; boli to žalárovaní alebo prenasledovaní kňazi, bola to Anička Kolesárová. Aj ona nasledovala Ježiša až po smrť na kríži, i keď to nebol kríž v podobe písmena X ako ten, na ktorom zomrel v Patrasse sv. Ondrej. Niektorí starší i mladší veriaci sa však sťažujú, že na niektorých miestach činnosť pre mládež spí napriek tomu, že priemerný vek kňazov je skôr mladý a stredný. Dobru sa nekladú hranice a veru aj horlivosť môže stále rásť. Treba nám len trochu viac duchovnej fantázie a podnikavosti.

Dnešná slávnosť zakončenia Roku sv. Ondreja je zároveň rekolekciou, duchovnou obnovou pre kňazov, ktorí pôsobia v arcidiecéze. Náš apoštol má čo povedať nám kňazom. On sám spolu s Filipom nosili medzi apoštolmi grécke meno, preto sa na neho obrátili niektorí Gréci, keď chceli bližšie poznať Ježiša. Aj my môžeme pomôcť hľadajúcim priblížiť sa ku Kristovi a k Bohu, ale aj veriacim, aby prehĺbili svoju návykovú, azda trochu povrchnú vieru. Pri rozmnožení chlebov v Galilei bol to práve Ondrej, ktorý upozornil Ježiša na chlapca, ktorý mal so sebou päť chlebov a dve ryby, aj keď realisticky poukázal, že to bolo primálo pre toľký zástup ľudí. Nemali by sme po príklade apoštola mať viac iniciatívy, poukázať na možnosti a ujať sa aj sami činu, statočne si robiť zaužívanú pastoračnú činnosť, ale odvážiť sa aj na niečo viac? Ondrej bol v malej skupine apoštolov, ktorí otázky Učiteľovi, napríklad keď predpovedal zničenie jeruzalemských múrov: „Kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa toto všetko začne plniť?“ (Mk 13,4). Apoštol nám teda dáva príklad, aby sme boli ako kňazi živí a iniciatívni, aby sme kládli otázky Ježišovi, neustále si prehlbovali svoju teologickú kultúru, povznášali aj náboženské vedomosti laikov a dávali im presné odpovede na etické a svetonázorové otázky, ktoré na nich doliehajú cez masmédia.

Drahí bratia a sestry, kňazi zasvätené osoby, veriaci košickej arcidiecézy! Rok sv. Ondreja končí, keď sa zajtra prvou adventnou nedeľou začína nový liturgický rok. Toto ukončenie je zároveň začiatkom. Prosme všemohúceho Pána, aby sme všetci, obnovení na duchu, s osvieženou vierou a horlivosťou vykročili každý po svojej ceste do každodenného života so zvýšenou bdelosťou. Tak ako nás v zajtrajšom evanjeliu vyzýva sám Ježiš Kristus: „Bdejte, lebo neviete, kedy príde pán domu…Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane!“ (Mk 13,36). Slovami sv. Pavla aj ja vás všetkých povzbudzujem: „Veď v (Kristovi) ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní,…takže vám nechýba nijaký dar milosti… On vás bude posilňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista“ (por. 1 Kor 1, 5-8).

To isté vám praje aj náš najvyšší pastier, rímsky Svätý Otec Benedikt XVI., keď vám posiela svoje apoštolské požehnanie, ktoré vám v jeho mene udelím na konci tejto Eucharistie. Amen.