Excelencia, pán arcibiskup Orázio, spolubratia kňazi vo všetkých hodnostiach, drahí pútnici, bratia a sestry.

Keby sme chceli v tejto chvíli vyjadriť to, čo sa tu deje – čo sa ukrýva za týmto naším putovaním, za stretnutím s touto miestnou cirkvou a za prevzatím relikvií sv. apoštola Ondreja a ich odnesením do našej katedrály – myslím si, že by sme to všetko mohli vyjadriť jedným slovom, a to práve pojmom púť. Božie slovo a naša viera v neho nás totiž utvrdzujú v presvedčení, že celý náš život je púťou. Púťou, ktorá má svoj začiatok, má svoje etapy a má aj svoj zavŕšenie. Preto každá púť, na ktorú sa počas tohto života podujmeme, nám to chce pripomínať. Tento obraz života človeka ako púte nám pripomínajú aj relikvie, ktoré v sebe pojímajú dve skutočnosti: skutočnú reálnu prítomnosť danej osoby na tejto zemi – čo vyjadruje kúsok či už kosti, krvi alebo niečoho iného – a potom aj zavŕšenie života daného človeka v nebi – čo je vyjadrené jeho svätorečením.

My všetci vieme, že toto miesto, táto naša celodiecézna púť a relikvie, ktoré prevezmeme, sú spojené s postavou jedného z dvanástich apoštolov: sv. Ondreja. V našej arcidiecéze tým vrcholí rok zasvätený tomuto apoštolovi a to práve v tejto dobe, v ktorej najviac rezonuje výzva k novej evanjelizácii. To všetko celkom iste nie je náhoda, lebo zo života tohto apoštola môžeme aj dnes aktuálne vypozorovať, čo znamená rozhodnúť sa pre vieru v Krista a čo prináša toto rozhodnutie pre náš život. Čo vôbec znamená veriť?

Úryvok z Jánovho evanjelia, ktoré sme pred chvíľou počúvali, opisuje skúsenosť, ktorá je úplne jednoduchá, ale zároveň je to jedna z najväčších skúseností nášho života: je to skúsenosť stretnutia. Ondrej a Ján stretávajú Ježiša. Toto stretnutie je ďalej rozvíjané slovesami ako „ísť a vidieť“, kde býva a „zostať“ u neho. Ako základný predpoklad toho všetkého je stretnutie s Ježišom. Ak teda chceme zo života sv. Ondreja vyčítať to, čo znamená veriť, prvé, čo môžeme o viere v Ježiša povedať je, že viera je v prvom rade stretnutie s Kristom.

Toto stretnutie však umožnilo ohlásenie Jána Krstiteľa: Hľa, Boží Baránok! Viera teda sa vždy rodí z ohlasovania. Keby nebolo tohto ohlásenia zo strany Jána Krstiteľa, zrejme život Ondreja a Jána by zostal nezmenený. Toto ohlásenie by však nemalo veľký význam, keby neexistovala totálna dôvera Ondreja a Jána k Jánovi Krstiteľovi. Iba vďaka tejto ich dôvere k nemu, iba vďaka tomuto ich vzájomnému vzťahu, títo dvaja rybári prijímajú jeho posolstvo a idú za Ježišom.

Keď postupne hľadáme odpoveď na otázku, čo znamená veriť, tak v postupnom rozvíjaní tejto odpovede musíme ďalej konštatovať, že viera je stretnutím s Ježišom ako s osobou, ktorá sa nedá nikým a ničím nahradiť a ktorý prináša dokonalú odpoveď na to, čo je vo vnútri, v podstate, každého človeka. To chce vyjadriť zvolanie sv. Ondreja: Našli sme Mesiáša! Mesiáš bol očakávaný stáročiami, ba od počiatku dejín tohto sveta. V šiestej kapitole Jánovho evanjelia nachádzame v tomto kontexte veľmi dôležitý rozhovor, ktorého úvod je veľmi nápadný s opisom dnešných čias: Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“Odpovedal mu Šimon, Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.

Keby sme tieto slová chceli parafrázovať na mentalitu dnešného človeka, tak by zneli možno takto: My sme najprv uverili Tebe ako osobe a potom aj spoznali prostredníctvom tvojich slov – tvojho učenia, že nik a nič nedokáže tak vyjadriť zhodu s tým, čo ukrývam vo svojom srdci a čo zakusujem v konkrétnosti každodenného života, ako práve ty. Táto reč bola následkom Ježišovho rozmnoženia chleba. Hlad, ktorému my dnes veľmi nerozumieme, lebo sme ho nikdy nezažili v jeho najhroznejšej podobe, pre vtedajšiu dobu bol vážnym problémom. Hlad prinášal strach. Bol vlastne smrťou, ktorá sa cítila vo vnútri tela. Tu Ježiš hovorí: Chlieb, ktorý som vám dal – rozmnožil, a ktorý je tak dôležitý pre život, nie je až tak podstatný. Hlad, ktorý cítite v žalúdku, nie je najhlbším hladom a smäd, ktorý pociťujete v hrdle nie je najmučivejším. Je tu iný chlieb, pretože je tu iný hlad a kto bude jesť z tohto chleba, nikdy nebude hladovať, pretože sa týka sýtosti života vo večnom rozmere. A tým chlebom je moje telo, ktoré vezmite a jedzte. A keď ho v tej chvíli mnohí opustili, lebo boli presvedčení, že je pomätený a viac s ním už nechodili, na Ježišovu otázku, či aj vy chcete odísť, odpovedá Peter: Pane, aj my sme nepochopili nič z toho, čo si povedal, aj pre nás sa tvoje slová zdajú neuveriteľné a nepochopiteľné, avšak keď to hovoríš ty, tak sme rozhodnutí zostať s tebou, lebo ti dôverujeme.

Kto sa zachoval rozumnejšie: tí, ktorí odišli alebo Peter, Ondrej a ostatní apoštoli? A tu po tom, ako sme si povedali, že viera predpokladá stretnutie s Ježišom, sa dostávame k ďalšej odpovedi na otázku, čo znamená veriť: Viera je úplná dôvera voči osobe Ježiša, a teda aj ku všetkému, čo hovorí.

V istom okamihu to, čo tu nazývame viera, bolo tak v prípade sv. Ondreja ako aj v prípade ostatných apoštolov, úplne premenené na ničotu. Najlepšie to vyjadrili učeníci cestujúci do Emauzy: a my sme dúfali… No bolo to znova stretnutie s Ježišom, stretnutie s ním už ako so zmŕtvychvstalým Kristom, ktoré ich znova premenilo na veriacich. A toto je stredobodom našej viery: stretnutie so zmŕtvychvstalým Kristom, stretnutie so živým Kristom, ktorý úplne mení život. Stretnutie s Kristom, s jeho slovom, ktoré dáva život.

Ak je viera predovšetkým stretnutie so živým Kristom, na mieste je otázka, ako a kde ho môžeme stretnúť? Odpoveď je znova ukrytá v živote patróna našej arcidiecézy: Ondrej bol spolu s Jánom evanjelistom a s Jánom Krstiteľom, ktorý bol ich učiteľ. V spoločenstve, ktoré sa snaží žiť podľa Božieho obrazu, ktorý je spoločenstvom troch božských osôb; čiže v Cirkvi ho môžeme stretnúť a Cirkev naň má neustále poukazovať. Žiadna manifestácia Krista, ani tá najvnútornejšia, ani tá najzázračnejšia, najmystickejšia nemôže byť odtrhnutá od tela a krvi Cirkvi, od jej konkrétnej dejinnej podoby s jej predstaviteľmi. Bez tohto spoločenstva Cirkvi osoba Krista je vždy iba ideou alebo sentimentom alebo iba humanistickým učením s príkladom Krista. Viera je stretnutie so živým Kristom, ktorý žije v Cirkvi, pretože jej ohlasovanie, je poukazovaním na živú osobu Krista.

Istá skupina beduínov raz putovala púšťou smerom na západ, keď tu náhle všetci začuli hlas, ktorý bol veľmi zreteľný a znel takto: ak pôjdete ďalej smerom na západ, už dnes večer padnete do rúk zbojníkov; ak však zmeníte smer na východ, nájdete oázu, kde je veľká slávnosť, na ktorú budete pozvaní. Hoci všetci veľmi jasne počuli tento hlas, jeden z nich prehlásil: To bola iba hlasová fatamorgána, iba absolútna ilúzia typická pre púšť. Ostatní zostali v pochybnosti a začali sa hádať, či ten hlas bol iba zdaním alebo bol skutočným. A tak si niektorí povedali, uvidíme, či je skutočný, a vydali sa ďalej na západ a všetci ten večer padli do rúk zbojníkov, ktorí ich pozabíjali. Ďalšia skupinka, skupinka intelektuálov, zostali touto pochybnosťou doslova paralyzovaní a zostali na mieste nevediac sa rozhodnúť, či ísť na západ alebo na východ. A tí poslední sa vydali podľa tohto hlasu na východ, kde skutočne našli oázu so slávnosťou, na ktorej mali účasť.

Ondrej a Ján išli za Ježišom a zostali u neho. V tejto dobe sa musí každý nanovo rozhodnúť pre vieru v živého Ježiša; či ho chce stretnúť alebo nie, či chce počúvať jeho hlas v Cirkvi alebo nie. Na druhej strane, my všetci, ale predovšetkým pastieri cirkevných spoločenstiev, ak chceme poukazovať na Krista a tak napĺňať svoje poslanie krstného a služobného kňazstva, musíme si uvedomiť, že je to nemožné bez budovania opravdivého spoločenstva, bez potrebnej dôvery zo strany ľudí, ktorí sú nám zverení.

Sme pútnici jednak v týchto chvíľach a dňoch našej amalfskej púte, ale aj v týchto rokoch nášho pozemského života. V prvom rade teda buďme vďační Bohu, že sme sa ocitli na tejto i na životnej púti; že sme sa ocitli v bytí, v existencii, v tomto živote. Radujme sa z toho, že sme sa ocitli vedľa seba ako manželia, bratia, sestry, priatelia. A radujme sa najviac z toho, že sme tak ako náš nebeský patrón, stretli živého Krista, ktorý je pre nás Cesta, Pravda a Život a tak vieme, kam ideme a prečo tam ideme. No v neposlednom rade radujme sa aj z toho, že máme tohto nášho patróna, ktorý aj dnes kráča s nami a pomáha nám svojím orodovaním. Amen.