Výraz diecéza pochádza z gréckeho dioíkein (spravovať dom) a v Rímskej ríši sa používal na označenie samotnej činnosti, ale aj na označenie územia, ktoré podliehalo výkonu takej moci. Slovo diecéza sa spočiatku používalo na označenie časti provincie. Za Diokleciána znamenalo jednu z dvanástich oblastí ríše, t.j. územie, ku ktorému patrilo niekoľko provincií.

Územie, ktoré podliehalo biskupovi, sa však nazývalo paroikia. Pre dnešnú diecézu sa tento výraz nepoužíval v istých cirkvách na Západe až do 12. storočia. Používanie slova diecéza v dnešnom zmysle sa datuje od dvoch Kartágskych koncilov (rok 390 a rok 397), šírilo sa potom v celej západnej Cirkvi a v 13. storočí už zovšeobecnelo. Východ si však ponechal výraz eparchia. V mnohých jazykoch sa popri slove diecéza vyskytuje aj príbuzný výraz „biskupstvo“, odvodený od slova „biskup“, ktorý je hlavou takého územia.

„Územie košického biskupstva bolo do roku 1804 súčasťou jágerskej diecézy. Túto diecézu založil sv. Štefan, kráľ uhorský, čo dokazuje dekrét Bélu IV. z roku 1261, kde sa uvádza, že zakladateľom katedrály sv. Jána v Jágri bol sv. Štefan.

Jágerská diecéza sa rozprestierala na veľkom území, lebo kryla plochu 11 vtedajších žúp v Rakúsko – Uhorsku. Bola taká veľká, ako je celé terajšie Maďarsko. Iba jeden biskup mohol na tomto veľkom území vysluhovať sviatosť birmovania a viesť administratívne práce, čo sa pre veľkú rozsiahlosť biskupstva stalo nemožným. Jeden biskup nijako nemohol vyslúžiť sviatosť birmovania v celom biskupstve nielen pre veľký počet farností, ale pri vtedajších cestovných prostriedkoch aj pre veľké vzdialenosti.

S myšlienkou vytvoriť viac diecéz prišiel prvý Peter Pázmany, ostrihomský arcibiskup. Keď sa v roku 1616 stal ostrihomským arcibiskupom, jeho diecéza sa okrem Nitrianskej a terajšej Košickej diecézy rozprestierala po celom Slovensku. Nie div, ako píše v jednej relácii, že má fary, pri návšteve ktorých musí tri týždne cestovať tam a toľko zasa naspäť. Už vtedy podotkol, že by bolo treba urobiť rozčlenenie ostrihomského a jágerského biskupstva.

Doba Pázmanyho bola nevhodná na vytvorenie nových biskupstiev. Hatili to turecké vojny – celé terajšie Maďarsko bolo obsadené – trvala tridsaťročná vojna. O sto rokov po Pázmanyovi Jozef Gabriel Erdody (1715 – 1744) jágerský biskup, vážne rozmýšľal o rozčlenení svojej diecézy.

Až 19. storočie zrodené v sociálnych a politických zmätkoch, prinieslo Košiciam radostnú udalosť: zriadenie Košickej diecézy.

Posledným jágerským biskupom, ktorý ešte spravoval rozsiahlu jágerskú diecézu, bol gróf Karol Esterházy. Po jeho smrti sám cisár František Jozef I. navrhoval, aby jágerská diecéza bola rozdelená na tri – na jágerskú, szatmarskú a košickú. Bola vymenovaná komisia, ktorá mala predložiť plán rozdelenia kráľovi. Vypracovalo sa viacero variantov. Nakoniec kráľovi predložili návrh, „aby jágerská diecéza bola povýšená na arcidiecézu, pričom sa z nej vyčlenili dve nové diecézy: košická a szatmarská“. Na základe patronátneho práva, podľa ktorého sa najprv patrón (panovník) má postarať o hmotné zabezpečenie (dotáciu) plánovaných biskupstiev, potom ich má zriadiť a tak žiadať pápežské potvrdenie, kráľ František I. svojou rezolúciou 23. marca 1804 založil košické a szatmárske biskupstvo a povýšil jágerské biskupstvo na arcibiskupstvo. V ten istý deň menoval aj nových biskupov. Za košického biskupa vymenoval Andreja Szabóá, ostrihomského kanonika. Po smrti biskupa Esterházyho roku 1799 malo jágerské biskupstvo 353 farností, 66 miestnych kaplánok a 125 kaplánskych staníc, spolu so 481 699 rím. katolíkmi. Po začlenení ostalo v jágerskej časti 146 fár a 221 122 veriacich, v košickej 149 fár a 221 486 veriacich a Szatmári 58 fár a 39 091 veriacich.

S dátumom 23. marec 1804 kráľ oznámil sv. stolici založenie nových diecéz i menovanie biskupov a prosil o schválenie. Pri uplatňovaní patronátneho práva došlo viackrát k cirkevnoprávnym sporom, a preto sa zriadenie nových biskupstiev odsúvalo. No pápež Pius VII. a jeho šikovný diplomat, štátny tajomník Consalvi, si nechceli Františka I. znepriateliť a tak 9. augusta 1804 pápež potvrdil bullou „In universa Gregis Dominici cura“ rozdelenie jágerského biskupstva. Touto bullou založil a určil hranice košického a szatmarského biskupstva, menoval nových biskupov a zároveň ohraničil územie jágerskej diecézy a jágerského biskupa povýšil na arcibiskupa a metropolitu. Týmto bolo jágerské biskupstvo povýšené na arcibiskupstvo.

Košické biskupstvo so sídlom v Košiciach bolo utvorené z troch bývalých žúp, z abaujskej, zemplínskej a šarišskej. Tieto župy tvorili aj hlavné tri dekanáty, ktoré boli potom rozdelené na osemnásť dekanátov.

Po roku 1918 bolo územie Košického biskupstva rozdelené štátnymi hranicami medzi ČSR a Maďarsko. Z cirkevnoprávneho hľadiska časť územia v Maďarsku však až do roku 1937 prináležala ku Košickému biskupstvu.

Pápežskou bullou „Ad ecclesiastici regiminis“ z 2. septembra 1937 a v zmysle modu vivendi medzi Svätou stolicou a Československou republikou bola od 14. októbra 1937 Košická diecéza aj po cirkevnoprávnej stránke rozdelená, a to tak, že územie diecézy v Maďarsku s časťou Košickej diecézy v ČSR bola priamo podriadená Svätej stolici ako apoštolská administratúra.

K ďalším zmenám v území organizácií Košickej diecézy došlo v roku 1938 – 39 v dôsledku okupácie Košíc Maďarskom. 11. novembra 1938 boli Košice pričlenené k Maďarsku a s nimi padlo do Maďarska 33 farností. Po tomto dni bol pre časť Košickej apoštolskej administratúry, ktorá ostala na území Československa, ustanovený generálny vikariát so sídlom v Bardejove. Pápežskou bulou „Dioecesium fine“ z 19. júla 1939 sa vytvorila Košická apoštolská administratúra so sídlom v Prešove pre časť územia Košickej diecézy v rámci hraníc Slovenského štátu. Vykonalo sa to 4. októbra 1939. Týmto bol zrušený vikariát v Bardejove. Apoštolským administrátorom sa stal biskup Jozef Čársky.

Územie apoštolskej administratúry z roku 1937 – 39 v Maďarsku a časť Košickej administratúry z roku 1937 – 38, odstúpená podľa viedenskej arbitráže Maďarsku, sa spojili vo forme biskupstva, spravovaného biskupom v rámci provincie Jágerského arcibiskupstva.

Biskup Jozef Čársky zomrel 11. marca 1962. Keďže pri moci od roku 1948 boli komunisti, bol styk so Svätou stolicou veľmi ťažký, a tak po smrti biskupa Jozefa Čárskeho nedošlo k ustanoveniu nového biskupa. Kapitulným vikárom sa stal Štefan Onderko, ktorý spravoval diecézu až do roku 1990.

K dnešnému usporiadaniu správy územia Košického biskupstva došlo na základe apoštolskej konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti“ z 30. decembra 1977. V nej pápež Pavol VI. ustanovil Slovenskú cirkevnú provinciu na čele s arcibiskupom v Trnave a s územím vymedzeným podľa štátnych hraníc Slovenska. Košické a Rožňavské biskupstvo sa oddelili od Jágerskej cirkevnej provincie.

Po páde predchádzajúceho režimu 14. februára 1990 bol menovaný pre Košickú diecézu Alojz Tkáč, ktorý biskupskú vysviacku prijal 17. marca 1990. Pomocným biskupom sa menovaním 27. decembra 1992 a vysviackou 31. januára 1993 stal Bernard Bober.

Msgr. Luigi Dossen, apoštolský nuntius na Slovensku, zverejnil 14. júna 1995 Apoštolskú konštitúciu „Pastorali Quidem“ zo dňa 31. marca 1995, ktorou Sv. Otec Ján Pavol II. zriadil na Slovensku novú cirkevnú provinciu so sídlom v Košiciach. Arcibiskupom sa stal košický biskup Alojz Tkáč. Na čele Košického biskupstva, ktorého patrónom je sv. Ondrej apoštol a spolupatrónmi sú traja sv. košický mučeníci, sa vystriedalo 13 biskupov a dnešný diecézny biskup je v poradí 14. biskupom. Jeho diecéza má rozlohu 10 403 km?, spravuje 192 farností, v ktorých žije 576 292 rímskokatolíkov, z celkového počtu 1 057 258 obyvateľov. V diecéze pracuje 301 kňazov, v dôchodku je 38 kňazov a rehoľníkov je 56. Diecéza je rozdelená na 14 dekanátov.

Erb Arcidiecézy

V modrom štíte šikmý heroldský kríž, sprevádzaný hore ľaliou, dolu a po bokoch ružami – všetko v zlatej farbe