Kňazský seminár – Košice 11. mája 2012

Excelencia – rektor pápežskej Lateránskej univerzity, milí seminárni predstavení, principáli, kňazi, diakoni, drahí seminaristi, milí rodičia našich kandidátov, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Tento končiaci sa týždeň som väčšinou strávil na cestách: Bratislava, Ružomberok, Spiš – po dlhšom čase som na týchto miestach znova stretol ľudí, ktorých poznám už roky, a s ktorými ma spája veľa krásnych spoločne prežitých chvíľ. Je to veľká skupina spolupracovníkov, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť, a ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek čo by slúžilo na väčšiu Božiu česť a slávu. Nie sú to iba kňazi či rehoľné sestry, sú to aj laici, statoční a verní ľudia, otcovia a matky rodín. Robia pre Cirkev veľa dobrého a po rokoch ich vernej služby ich s istotou môžem označiť za ľudí, ktorí vydali život za meno nášho Pána Ježiša Krista.

Aj v dnešnom prvom čítaní sme počúvali o tom, ako sa apoštoli zhromaždili a do Antiochie vyslali svojich poslov – ľudí, na ktorých sa mohli spoľahnúť – ľudí, ktorí sa osvedčili. Spolu s Pavlom vyslali Júdu, Barnabáša a Sílasa, pretože to boli podľa nich ľudia, ktorí vydali život za meno Ježiša Krista. Niesli odkaz a skrze svoje ústa, jazyk i hlasivky mali odovzdať správu o slobode vo viere v Krista. O slobode od hriechu a o tom, že ľudia, ktorí prijali Radostnú zvesť evanjelia, dobrovoľne vedia prijať aj limity a byť slobodní aj pre službu Bohu, hoci aj za cenu života, hoci aj za cenu straty svojej vlastnej vôle. Je to čistá sloboda – schopnosť zrieknuť sa seba a ponúknuť svoj život pre dobro iných a na Božiu slávu.

Žalmista to opisuje svojim odhodlaním: Budem ťa Pane velebiť medzi národmi! A hneď vyspevuje o tom, akú ochotu pociťuje jeho srdce keď má pri sebe svojho Boha. Tlkot svojho srdca žalmista zasvätil jedinému pánovi – Pánovi života i večnosti. Iba pre neho sa rozhodol žiť a ohlasovať Jeho slávu všetkým národom.

Drahí seminaristi, aj vy ste sa rozhodli ponúknuť svoj život do služby. Je to vážne rozhodnutie. Vážim si vašu dôveru, s ktorou ste nastúpili na cestu formácie. A tá so sebou prináša mnoho limitov a obmedzení. Tu sa učíte zriekať sa seba, nemyslieť iba na svoje plány. Tu sa cvičíte v slobode – vedieť prijať aj obmedzenia – a to všetko pre Ježiša Krista, ktorého si vaše srdce zamilovalo.

Ježiš vám v dnešnom evanjeliu pripomína: Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, aby ste šli a prinášali ovocie! (Jn 15) A prízvukuje nám všetkým, nielen tým čo sú formovaní, ale aj tým, ktorí formujú: Milujte sa navzájom! Toto je Jeho prikázanie pre nás.

Dnes sa znova ako každý rok o takomto čase stávame svedkami toho, ako si Ježiš sám povoláva ľudí do služby. Tretiaci budú poverení službou lektorov a štvrtáci prijmú misiu služby akolytov. Obidve formy jedinej služby lásky vás majú primknúť ešte bližšie ku Kristovi.

Vy, drahí lektori, budete napomáhať ohlasovaniu Ježišovej radostnej zvesti predovšetkým čítaním – prednášaním Božieho slova. Preto si dajte záležať na tom, aby bol váš prejav zrozumiteľný. Toto čítanie Božieho slova si nerezervujte iba pre liturgiu, ale snažte sa o to, aby sa váš život stal liturgiou, počas ktorej budete ohlasovať a šíriť Božie slovo celým svojim bytím a príťažlivým svedectvom. Napomáhajte kňazom v domácich farnostiach v ich úsilí osloviť deti, mládež i dospelých a utužujte ich vo viere. Vy ich Božím slovom veďte k dôstojnému prijímaniu sviatostí. Radostnú zvesť evanjelia ohlasujte aj tým, ktorí ju ešte nepoznajú. Teda nie iba pri liturgii, ale aj v živote ohlasujte večné Slovo – Krista. Sami sa na toto ohlasovanie dobre pripravte a nedovoľte, aby vaše svedomie bránilo jazyku rozprávať iným o Kristovi.

Vy, drahí akolyti, si dnes okrem služby pri Stole slova priberáte do balíčka služieb aj službu pri Stole chleba. Budete poverení službou pri oltári a rozdávaním sv. prijímania. A okrem tejto liturgickej služby sa sami snažte o čosi viac a pretransformujte túto službu aj do svojho života. Pri roznášaní Eucharistie sa vo svojich farnostiach budete často stretávať aj s chorými a staršími ľuďmi. Buďte empatickí a venujte im láskavú pozornosť, čas i vypočutie. Nech sa táto vaša služba odzrkadlí práve v povzbudení tých, ktorí azda najviac túžia po posile a ovlažujúcom stretnutí sa s Kristom v Eucharistii.

Milí seminaristi, upevňujte sa navzájom v slobode pre nezištnú službu. Robte to ako tí, ktorí z celej svojej duše patria Kristovi. Vás a aj Vašich predstavených prosím len o jedno: Aby ste sa milovali navzájom! Budujte medzi sebou vzájomnú dôveru. Otcovia predstavení, nech sú starosti týchto dospelých mladých mužov aj vašimi starosťami a ich radosti aj vašimi radosťami. Všetko ostatné nech ide bokom, ich formácia je prvoradá. Majte ich radi nadovšetko. A tak ako sa píše v dnešnej stati zo Skutkov apoštolov, neklaďte na nich nijaké iné bremená okrem toho nevyhnutného a tým je bremeno vlastnej slobody v Kristovi – v pravde, v láske, v zodpovednosti a v službe. Naučte ich toto príjemné jarmo a ľahké bremeno niesť. Povzbudzujte sa navzájom.

Len z dobrej a milujúcej Božej rodiny vychádzajú zrelí ľudia, ktorí budú schopní vydať aj život za meno Ježiša Krista. A príklady motivujú i priťahujú.

Dnešný deň Cirkev slávi spomienku na blahoslavenú Sáru Salkaházi – sociálnu sestru, ktorá sa narodila a bola pokrstená tu v Košiciach. O nej môžeme s istotou tvrdiť, že vydala svoj život za Kristovo meno. V období druhej svetovej vojny bola predstavenou komunity sestier v Budapešti. Medzi sestrami mali aj dievčatá židovského pôvodu, ktoré vtedajší režim prenasledoval. Ona sa rozhodla chrániť ich životy aj napriek ohrozeniu života celej komunity. Keď došlo k odhaleniu, pri prehliadke kláštora chceli nacisti odstrániť všetky sestry. No ona ako predstavená ponúkla svoj život za všetkých. Zomrela ako mučenica, ako hrdinská duchovná matka svojich zverenkýň. Jednak preto, že milovala Ježiša Krista, a potom aj preto, že milovala jej zverených. Bola ochotná brániť ich aj svojim životom.

Drahí bratia a sestry, naše zhromaždenie je dnes svedkom poveria týchto mladých mužov službou, kedy si ich sám Kristus povoláva. Naši noví lektori a akolyti sú novým dôkazom toho, že Pán si volá do svojej služby ľudí verných a ochotných. Modlime sa pri slávení najsvätejšej obety, aby sa z nich stali učeníci, ktorí by boli ochotní priniesť aj svoj vlastný život ako obetu za vieru v Ježiša Krista v láske k blížnym. AMEN

Spišská Kapitula – katedrála 10. mája 2012

Eminencie – otcovia kardináli, excelencie – otec apoštolský nuncius, otcovia arcibiskupi a biskupi, zástupcovia rehoľných spoločenstiev a sekulárnych inštitútov, seminaristi, predstavitelia cirkevných spoločenstiev rôznych vierovyznaní, zástupcovia štátnej správy a samosprávy, drahá smútiaca rodina, príbuzní a priatelia, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.

Kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas (Jn 10, 11.4).

Obraz Ježiša Krista, Dobrého pastiera, je dôverne známy a blízky každému veriacemu a zvlášť nám kňazom a biskupom. Je vyjadrením nášho vzájomného vzťahu s Ježišom Kristom a jeho nežnej starostlivosti o nás. Dôverne nás pozná, ako to vyjadril žalmista: „Vie o mne všetko; vie, či sedím a či stojím. Zďaleka vníma moje myšlienky. Všetky moje cesty sú mu známe. Veď ma utkal v živote mojej matky“ (Ž 139, 1-3.13).

Je pastierom, ktorý nás „vodí po správnych chodníkoch, verný svojmu menu“ (Ž 23, 3). „Ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25, 8-9).

V ruke má pastiersku palicu, ktorá býva na konci ohnutá, keby potreboval ovcu uchytiť a tak ju uchrániť pred nebezpečenstvom. Ale ešte častejšie ju používa na to, aby ňou odohnal nebezpečných záškodníkov a dravcov a tak chránil svoje ovce. Preto je táto pastierska palica veľkou útechou pre plaché, bezbranné, ale pastierovi dôverujúce ovce. Dobrý pastier nám ukazuje, čo máme robiť, aby sme nepremárnili svoj život. „Nasledovať Ho – znamená nachádzať správnu cestu, aby náš život mal zmysel a aby sme jedného dňa mohli povedať: „Áno, žiť bolo dobre“ (Benedikt XVI.).

Zhromaždení dnes v spišskej katedrále v smútku i v kresťanskej nádeji na rozlúčke s otcom biskupom Františkom môžeme položiť otázku, či jestvuje priliehavejší obraz alebo výstižnejšie slová Svätého písma pre túto chvíľu, než sú slová o Dobrom pastierovi?

Nášho zosnulého Františka si Ježiš Kristus povolal do služby, aby ako kňaz kráčal v jeho šľapajach a slúžil jeho ovciam v Cirkvi. „Pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. Neboj sa, ja som s tebou“ (Jer 1, 7-8).

Tohto roku sme 1. júla chceli osláviť jeho zlaté jubileum kňazstva. Pred päťdesiatimi rokmi v Bratislave pri vysviacke dal Kristovi na jeho výzvu k nasledovaniu odpoveď svojho srdca „chcem“. Ako kňaz vo farnostiach v Levoči, Hnilci, Zázrivej, Tvrdošíne a znova v Levoči sa usiloval byť pre veriacich živým obrazom a sprítomnením Dobrého pastiera. Počúval Ježišov hlas, nechal sa ním viesť, dal mu seba samého, aby sa cez neho Ježiš staral o zverených.

Levoča so svojou mariánskou horou sa pre neho stala miestom ešte plnšieho poznania poslušnosti, s akou Panna Mária odpovedala na Božiu výzvu. V Levoči prijal rozhodnutie Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý ho menoval za spišského biskupa.

Mnohí z nás sme 9. septembra 1989 boli tu v katedrále sv. Martina prítomní na jeho biskupskom svätení. V tom čase to bolo nielen pre Spišskú diecézu, ale pre celé Slovensko „skutočné ranné svitanie nad Tatrami v očakávaní plného denného svetla, na ktoré už nebolo treba dlho čakať“.

Keď prevzal pastiersku zodpovednosť za Spišskú diecézu, z jeho srdca vyšli slová, ktoré odrážali levočskú mariánsku školu, a ktoré sa stali jeho biskupským heslom: „Oboedientia – opus Spiritus Santi“ – „Poslušnosť – dielo Ducha Svätého“.

Takto kráčal na čele zverenej diecézy dvadsaťdva rokov stále s obrazom Ježiša Krista – Dobrého pastiera, aby sám bol dobrým pastierom. Mal rád svoju diecézu a mal rád svojich kňazov. Výsledkom jeho plného apoštolského nasadenia je dnes teologický inštitút, kňazský seminár v Spišskej Kapitule a zriadenie cirkevných škôl. Podobne ako jeho predchodca, Boží sluha biskup Ján Vojtaššák, u ktorého charita predstavovala jednu z popredných priorít, podporoval vznik a rozvoj Spišskej katolíckej charity a pre kňazov na odpočinku Dom sv. Jána Bosca.

Zostávame mu povďační aj za jeho podiel pri založení Katolíckej univerzity v Ružomberku, Katolíckeho biblického diela vo Svite, katecheticko-pedagogického centra a osobitne za uskutočnenie apoštolskej púte Svätého Otca Jána Pavla II. k Levočskej Panne Márii 3. júla 1995.

Posledné obdobie jeho služby ako diecézneho biskupa bolo úzko späté s diecéznou synodou. Chcel ňou ešte viac stmeliť diecéznu rodinu, uprostred ktorej badať bohaté ovocie Ducha. To počiatočné brieždenie nad Tatrami naplno vystriedal jas Kristovho svetla. V tomto kontexte otec biskup František pre nás žijúcich a pre budúce generácie zanechal jasné synodálne posolstvo: Prijať Svetlo národov, odovzdávať radosť a nádej.

Aký to vzácny duchovný dar, dedičstvo, odkaz pre veriacich ale aj pre hľadajúcich či pochybujúcich; pre vás, pre ktorých bol otcom biskupom, ale aj pre nás, pre ktorých bol bratom a priateľom.

Otca biskupa Františka sme poznali aj ako profesora morálnej teológie a ešte viac ako morálnu autoritu usilujúcu sa, aby hlas Kristovho Evanjelia pretváral všetky oblasti. V jednom zo svojich pastierskych listov to vyslovil zreteľne a jednoducho slovami: „Celý morálny život je prejavom lásky k Bohu“ (1.01.2009).

Neohrozene vždy stál na strane ľudského života a ohlasoval, že život je dobrý. Tu sú jeho slová: „Ľudský život je Boží dar a v Božích očiach má nesmiernu hodnotu. Tento Boží pohľad musí byť aj našim pohľadom. Človek nemá právo rozhodovať o svojom živote, ani o živote iných“ (1.01.2009).

Vždy bránil mravnosť a dôstojnosť ľudskej osoby, jej práva vrátane garancie výhrady vo svedomí. Pripomínal, že nedeľa je dňom Božej oslavy a nie nákupov a práce, a že základom rodinného spoločenstva je usporiadaný manželský vzťah. Jeho angažovanosť v oblasti bioetiky si všimla a pri ukončení jeho aktívnej služby aj ocenila Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve.

Vždy bol priamy, jednoduchý, otvorený, rozvážny i odvážny. Dokázal vo svojej službe spojiť vedeckú odbornosť s pastoračnou starostlivosťou, otcovskú zodpovednosť za svoju diecézu s otvoreným záujmom o celkové dianie na Slovensku. Všetky tieto jeho kvality boli základom toho, že sme v ňom mali výnimočnú osobnosť a váženého duchovného vodcu, biskupa a opravdivého pastiera duší, ktorý žil tajomstvo Božej sebadarujúcej lásky v každodennej starostlivosti o Boží ľud.

Jeho nábožnosť bola zakorenená v úprimnej modlitbe a v osobitnej úcte k Panne Márii. Osobitnou črtou jeho duchovného života a vlastnej identity, ako nám to prezrádza biskupské heslo, bola poslušnosť – vnútorná poslušnosť voči Bohu, voči požiadavkám Evanjelia, voči svedomiu a mravnému zákonu. Tým sa prirodzene zaradil medzi vzácnych svedkov tajomstva poslušnosti.

Okrem toho, že na svojom biskupskom odeve nosil kríž, ďalší – ten ľudský, kríž choroby, dlhé roky niesol so sebou v tichosti a takmer nepozorovane, hrdinsky vo vedomí, že „čas nás všetkých nesie bližšie k večnosti. Je na nás, aby sme hlbšie prežívali Božiu blízkosť, Božiu lásku, ktorá nás sprevádza. Hlboká viera vo večný život nám dáva aj pevnú nádej, že ho dosiahneme“ (por. 1.01.2009).

Dnes sme svedkami, že otec biskup František túto večnosť dosiahol. Podľa príkladu Dobrého pastiera svojou službou, obetavosťou a osobným utrpením kládol život za zverených. V celom svojom živote počúval hlas Božského Majstra a sám bol jeho počuteľným hlasom v dnešnom svete.

Za toto všetko sa mu chceme poďakovať dnešnými pohrebnými obradmi, sv. omšou a našimi modlitbami, ktorými prosíme milosrdného Pána Boha, aby ho odmenil za to ľudské, otcovské, bratské a priateľské, čím pre nás bol, a za všetko dobré, čo pre nás urobil. Jeho odchod do večnosti je pre nás bolestnou stratou, ktorú prirodzene tak ľudsky sprevádza smútok a žiaľ. Preto som rád, že sme sa tu zišli v takomto počte: najbližšia rodina a príbuzní, bratia v biskupskej službe, kňazi, seminaristi, rehoľníci a rehoľné sestry, známi, veriaci z jednotlivých farností, zástupcovia spoločenského života. Sme tu spolu, aby sme smútili, zaspomínali, poďakovali sa zosnulému otcovi biskupovi a predovšetkým sa poďakovali Pánu Bohu za dar a milosť, že sme mohli spolu s ním kráčať úsek životnej cesty. Sme tu tiež preto, aby sme sa povzbudili príkladom jeho života a svedectvom viery.

Nech táto chvíľa je pre každého z nás mocným ubezpečením, že „tým, čo veria v Boha, sa život neodníma iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach“. To je naše presvedčenie, naša viera a nádej.

Otec biskup František začal jeden zo svojich pastierskych listov slovami:

„Každý začiatok má svoje kúzlo. Napĺňa nás očakávaním“.

Taký bol začiatok jeho života pred 76 rokmi a začiatok jeho kňazstva pred 50 rokmi. Začiatok jeho biskupskej služby pred 23 rokmi bol charakterizovaný čarom svitania nad Tatrami a očakávaním celého Slovenska.

Som presvedčený, že jeho vstup do večnosti je tiež spojený s tajomným prekvapením z toho, čo si tu na zemi nedokážeme predstaviť. Je spojený aj s najväčším očakávaním, v ktorom Božie svetlo osvetlí celú jeho bytosť a Kristov pohľad prenikne do jeho srdca. A potom Kristus vynesie rozsudok.

Preto v pokore a úpenlivo prosíme Dobrého pastiera o milosť a milosrdenstvo, aby sa zľutoval a zosnulému biskupovi Františkovi umožnil bývať v dome Pánovom.

Svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.

Ružomberok 9. mája 2012

Magnificencie, Spektability, páni profesori, docenti, predstavitelia cirkevného a verejného života, milí študenti, bratia a sestry!

Stojíme dnes na prahu ukončenia ďalšieho Bohom požehnaného akademického roka a chceme mu za všetky Jeho dobrodenia spoločne vzdávať vďaky. Na otázku, či sa nám zúročilo všetko to úsilie a námaha a či sa oplatilo byť vytrvalým a trpezlivým študentom i pedagógom, dostávame odpoveď hneď v prvom čítaní dnešnej liturgie. Tu vidíme, že za úspechom v riešeniach životných otázok a otázok viery, sú vždy pevné rozhodnutia a pevná vôľa vydať sa na cestu hľadania. Pavol a Barnabáš sa rozhodli, že so spornými otázkami pôjdu k apoštolom a starším do Jeruzalema (Sk 15, 1-6). Tam našli vytúžené riešenie.

V slovách žalmu sa nám pripomína, že k ľudskému úsiliu študovať, hľadať vysvetlenia a usmernenia, sa má pripojiť aj požehnanie zhora. Preto žalmista volá a spieva: S radosťou pôjdeme do domu Pánovho! (Ž 122) Ten, kto sa v živote učí hľadať skutočne múdre a praktické odpovede, nezabudne nasmerovať svoje kroky na životných cestách aj do Božieho domu. Sú to chvíle strávené v prítomnosti Boha, z Neho čerpáme silu, nádej, vieru i schopnosť milovať a On nám takto dodáva istotu.

Všetko nové, a týka sa to aj nových objavov a nových skúseností, všetko to prináša radosť, ale aj istý stres a tak trochu aj strach. Prirodzene, najlepšie sa cítime na tých svojich – vychodených a známych chodníkoch. Máme svoje spôsoby, svoje kontakty a svojich ľudí, a preto každá nová situácia vnáša do nášho života istý nepokoj a vyrušenie. Vieme sa ale rýchlo adaptovať – prispôsobiť sa novým výzvam. No, to isté dokážu aj iné živé tvory. Zvedavosť a živý záujem o neustále nové veci, prekonávanie neistoty, je vlastné nielen ľuďom.

Rakúsky zoológ a ornitológ Konrad Lorenz, ktorý sa preslávil svojimi experimentmi a pozorovaniami ohľadom správania sa zvierat, rozprával o divej husi, ktorú si doslova adoptoval na pár rokov. Z divej husi sa stala domáca – doslova a do písmena. Žila v dome, s jeho rodinou. Stala sa jeho domácim miláčikom a zakrátko si zvykla na nový priestor i na ľudí. Keďže sa miestom jej nočného odpočinku stala profesorova izba, musela sa naučiť prekonávať dlhé tmavé schodisko vedúce na horné poschodie. Na konci schodiska bolo okno. K tomuto oknu sa hus vždy ponáhľala keď prekonávala schody a našla si v ňom orientačný bod. Vždy sa pri ňom zastavila, poobzerala sa a až takto trafila do vnútra izby. Lorenz to vysvetľoval tým, že zvieratá sa boja tmavých priestorov a majú tendenciu ísť za svetlom, boja sa toho čo je neznáme a snažia sa to rýchlo ovládnuť. Preto ten stres a napätie. Skľudnenie prináša ustavičné opakovanie a oboznamovanie sa s neznámym.

To isté prežíva aj človek. Predovšetkým vy, čo ste sem prišli na jeseň ako noví, tiež ste potrebovali istý čas na to, aby ste si zvykli, na priestory, na systém, na profesorov, na nových ľudí. Dnes, na konci školského roka – po dvoch semestroch, si už spokojne môžete povedať, že už máte niečo za sebou. Je však dôležité nájsť si ten pevný orientačný bod, miesto svetla a pokoja, prítomnosť Boha, ktorý oživuje hlas svedomia a dodáva istotu vo všetkých neistotách. Je nevyhnutné mať na ceste štúdia i na ceste života svetlé okno, ktorého jasné svetlo pomáha pri orientácii smerom k večnosti.

Boh nám dáva niečo, čím prevyšujeme všetky ostatné živé tvory na tejto zemi – a totiž – schopnosť rozoznávať dobro od zla. Zhodnotiť skutky, postoje, slová a myšlienky a zaujať voči nim stanovisko. Bolo by to málo, zostať len pri informáciách, ktoré tu môžete získať v hojnosti. Len informovanosť nestačí. Je potrebné formovať seba i svoje postoje k Božiemu hlasu vo svedomí.

Univerzita je miestom zdravo zvedavých ľudí. Zvedavosť po informáciách buduje akademické spoločenstvo. Zvedavosť je ľudská. Etnológovia a psychológovia ju nazývajú motiváciou výskumu a zárukou napredovania. No to, čo nás ako ľudí vyznačuje, nie je len zvedavosť, ale práve ten príznačný hlas svedomia. Slová, ktoré potvrdzujú túto pravdu o nás, sa nachádzajú v prastarom texte knihy Genezis, kde Boh reaguje na hriech prvých ľudí: Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. (Gn 3, 22)

Poznať dobro i zlo, vedieť ich rozlíšiť a žiť dobrý život, postaviť sa na stranu dobra, poznať súvislosti, nové svety, dimenzie ľudského ducha – to je múdrosť, ku ktorej sa treba neustále navzájom formovať. Tu je miesto, na ktorom sa preberajú témy verejných debát, názory na život i hodnoty. Odtiaľto majú vychádzať rozumné impulzy k budovaniu spoločnosti i Cirkvi.

Z kresťanského pohľadu je rozhodujúci prínos tejto univerzity práve v tom, že naša zvedavosť a smäd po informáciách prispieva k  dobrému a hodnotnému životu v súlade s Božími výzvami. V tomto zmysle má byť naša univerzita školou pravej ľudskosti, ktorá sa získava v úzkom spojení človeka s Bohom. Na Katolíckej univerzite by sa mala odovzdávať múdrosť pre večnosť: jednoducho, mala by sa tu posilňovať viera študentov i pedagógov, a vzájomne by sa mali nabádať k tomu, aby nežili v otroctve hriechu, ale hľadali Kristovu slobodu.

Je to línia, ktorá narážala a naráža zo strany spoločnosti vždy na určitý stupeň odporu. Sme svedkami, ako sa rýchlo menia štruktúry štátu a ako sa niekedy vyostruje aj postoj k našim katolíckym školám. Mnohokrát sú vnímané len ako trpené a nevyhnutné zlo a často aj ako školy druhej triedy, ktoré si nezaslúžia podporu zo strany štátu. Odhliadnuc od dosahovaných výsledkov v didaktickom procese, je do pléna často hádzaná otázka: Čo viac môže dať žiakom katolícka škola v porovnaní s ostatnými?

A práve táto otázka by sa mala stať základom úvah o poslaní a význame našej Katolíckej univerzity. To spomínané viac, by sa malo odzrkadliť nielen vo vedomostiach našich študentov - v ich informovaní, ale predovšetkým v štýle a spôsobe ich života – teda v ich formovaní. Svet a jeho inštitúcie väčšinou odmietli kritériá kresťanskej viery, podľa ktorých by sa dali určiť aspoň základné pravidlá a princípy. A preto by na našej Katolíckej univerzite mala dominovať práve opačná ponuka. Ponuka hodnôt, ktoré prezentoval a ponúkal sám Ježiš Kristus. Veľmi pekne to vyjadruje patrón katolíckych škôl sv. Ján Krstiteľ de la Salle: Prvým príkladom je Kristus – učiteľ – a všetci, ktorí túto pravdu učia sa pridružujú k tomuto učeniu! Úprimne veriaci pedagóg sa preto bude vždy snažiť upevňovať vzťah medzi žiakom a najväčším učiteľom – Kristom.

V takomto úzkom napojení na pravý vinič – na Ježiša Krista, zostaneme zelenými a úrodnými ratolesťami. Iba takto naplno zvládneme úlohy, ktoré sme od Boha v tomto svete dostali. Bez neho nemôžeme urobiť nič dobré. V tomto sme na ňom úplne závislí.

Preto slová našej vďačnosti smerujú ponajprv Jemu – nášmu Pánovi a Bohu za ochranu, sprevádzanie a pomoc v tomto končiacom sa akademickom roku. Tento rok bol obdobím, v ktorom sme inštalovali dvoch dekanov, uskutočnila sa aj voľba rektora na nové štvorročné obdobie. Vďačnosť vyjadrujem aj vedeniu univerzity a fakúlt, taktiež Akademickému senátu, Vedeckej rade a všetkým zamestnancom univerzity, ktorí svojou statočnou a vernou prácou prispievajú k nerušenému chodu a fungovaniu školy.

Osobitne ďakujem aj kňazom, ktorí sa venovali duchovnej formácii študentov v UPC-éčku a učili ich načúvať Božiemu hlasu, rozlišovať to podstatné od vedľajšieho v rámci formácie svedomia.

Dnešné slávnostné Te Deum nech je zvolaním chvály a vďaky nás veriacich ľudí. V živote budeme vždy hľadať nové odpovede na neustále nové výzvy. Novým cestám a novým spôsobom sa nevyhneme. Nech nás to ale nenapĺňa zbytočným stresom či strachom, pretože v Kristovom svetle a v Jeho slove máme vždy pevný bod istoty. V ňom samom môžeme nájsť životodarnú miazgu a živú vodu, aby sme mali dostatok sily i odhodlania, vydať sa na cestu hľadania, usilovného štúdia i dobrého života. AMEN

Program púte:

Piatok 1. júna
17:00 Registrácia účastníkov v ZŠ Pavlovciach nad Uhom
20:00 Svätá omša
21:30 Prvé stretnutie skupiniek a večerná modlitba, vysluhovanie sviatosti zmierenia

Sobota 2. júna
07:30 Ranná modlitba
09:00 Prednáška na tému „Láska všetko vydrží“ P. Michal Zamkovský, CSsR
10:00 Práca v skupinkách
11:15 Dialóg s hosťom
14:30 Pešia púť do Vysokej nad Uhom k hrobu Božej služobnice Anky Kolesárovej a návšteva Domu Anky Kolesárovej
17:00 ZŠ Pavlovce nad Uhom slávnostná svätá omša Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup a metropolita
20:00 Spoločný moderovaný večer: pripomenieme si 100. výročie narodenia P. Michala Potockého, SJ; predstavenie činnosti Domu Anky Kolesárovej
21:00 Svedectvá
21:30 Moderovaná adorácia
22:00 Celonočná adorácia, vysluhovanie sviatosti zmierenia

Nedeľa 3. júna
07:30 Ranná modlitba
09:00 Svätá omša P. Peter Bujko, SJ, provinciál Jezuitov

Podrobnejšie informácie a prihlasovanie nájdu záujemcovia na internetovej stránke www.domcek.org.

TK KBS informoval Marek Uličný

V úvode stretnutia učitelia s riaditeľkou Máriou Čačkovou zo Základnej školy sv. Cyrila a Metoda v Košiciach informovali o bohatej mimoškolskej činnosti, ktorú vykonávajú s vyše 600 žiakmi v klíme vzájomného porozumenia, nadšenia, ale aj veľkej obetavosti. Svojím vystúpením ponúkli možnosti rozvíjania práce s deťmi prítomným stovkám pútnikov. Prednáškou “Učiteľ, rozdúchajme to!” Martin Harčár vysvetlil, ako riešiť syndróm vyhorenia z biblického pohľadu.

Slávnosť vyvrcholila svätou omšou, ktorú s ďalšími kňazmi slávil košický arcibiskup a metropolita Mons. Bernard Bober. V homílii vyzdvihol dôležitosť nielen vzdelávania, ale aj výchovy a osobného života učiteľa, povzbudil prítomných i Združenie kresťanských pedagógov Slovenska vytrvať v službe pre deti a mládež, putovať s mladými a správne ich formovať podľa vzoru Učiteľa Ježiša Krista.

Svoje problémy, prosby o dary Ducha Svätého a potrebné milosti si pútnici vyprosovali počas adorácie pred Najsvätejšou Oltárnou sviatosťou. Deviata púť učiteľov, ktorú zorganizovalo Združenie kresťanských pedagógov Slovenska, ukončil arcibiskup Bober Eucharistickým požehnaním.

Medzi pútnikov zavítaj aj poslanec Národnej rady SR Ján Hudacký.

TK KBS informovala Anna Behulová

Výkriky ľudskej zloby, ponižovanie a pľuvance smerom k Ježišovi vrcholia na Golgote slovami: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ (Mt 27, 40). To nie je len volanie z minulosti, to je často výkrik i dnešného človeka adresovaný Kristovi. Opis udalosti Kristovej smrti hovorí ďalej o pukaní skál a tiež o otváraní hrobov. Bolo to niečo tak silné, že rímsky vojak – pohan, zvolal: „On bol naozaj Boží Syn“ (Mt 27, 54). Ale napriek tomuto vyznaniu, Ježiš ostal naďalej pribitý na kríži a zložili ho z kríža až mŕtveho, aby ho uložili do hrobu. Ježiš teda podľa prítomných svedkov nevyslyšal prosbu kričiaceho zástupu a z kríža nezostúpil. Tým u nich prehral, aj napriek postrehu a svedectvu rímskeho stotníka, ktorý uznal božstvo Ježiša Krista. Po rane „istoty“, ktorou vojak prebodol Ježišovi bok (Jn 19, 34), už nikto z prítomných nepochyboval, že s týmto človekom, ktorý sa vydával za Boha, je koniec. Očakávaná atrakcia sa nekonala, a tak rozvášnené zástupy zostali sklamané.

Sklamaní však neboli tí, ktorí so sv. Jánom prišli k hrobu a uverili (porov. (Jn 20, 8). Ježiš nesklamal, zostúpil svojou silou do ľudských životov. Z prebodnutého Ježišovho Srdca, z ktorého vyšla krv a voda, zároveň vytrysklo skrze posolstvo svetu cez sv. Margitu Máriu Alacoque 12 prisľúbení Božského Srdca, ktoré v dnešný Veľký Piatok, ale i v dnešný Prvý Piatok nového mesiaca, je vhodné si pripomenúť. Prebodnuté Ježišovo Srdce sľubuje: 1/ Tým, čo sa budú s dôverou na mňa vo svojich ťažkostiach obracať, dám potrebné milosti ich stavu a poslaniu; 2/ Tým, čo ma budú uctievať, budem pomocou v ich prácach a útechou v ich utrpeniach; 3/ Rodinám, ktoré ma budú uctievať, dám opravdivý pokoj a opravdivú lásku; 4/ Požehnám všetky podujatia tých, ktorí si ma uctievajú; 5/ Hriešnici nájdu v mojom srdci milosrdenstvo a zľutovanie; 6/ Vlažné srdcia prebudím zo spánku a rozpálim ich plameňom svojej lásky; 7/ Tých, čo budú rozširovať úctu k môjmu Srdcu, štedro odmením a budem im na pomoci; 8/ Požehnám domy, v ktorých si vyvesia a budú uctievať obraz môjho Srdca; 9/ Kňazom, ktorí budú šíriť úctu k môjmu Srdcu, dám milosť pre obrátenie aj zátvrdlivejších hriešnikov; 10/ Ctitelia, ktorí budú šíriť úctu k môjmu Srdcu, budú naveky zapísaní do môjho Srdca; 11/ Tým, čo na 9 prvých piatkov pristúpia k sv. prijímaniu a budú sa usilovať žiť primerane svojmu stavu, čisto a nábožne, zaručujem svoju milosť v hodine smrti; 12/ Svojim ctiteľom budem bezpečným útočišťom v hodine smrti.

Generácie ľudských pokolení v živote Cirkvi potvrdili, aké nesmierne zástupy ľudí prijalo prisľúbenia Božského Srdca. Ďakujem v tejto chvíli trpezlivej službe kňazov, ktorí v dlhých hodinách vysluhovania sviatosti zmierenia napomáhajú veriacim, aby pravidelne získavali prisľúbenia Božského Srdca. Ďakujem i všetkým otcom a mamám, ktorí k získavaniu  milostí, vyplývajúcich z prisľúbení Božského srdca, majú vo svojich príbytkoch obraz Božského Ježišovho Srdca a k tejto úcte vedú i svoje i deti. Nech ovocie Veľkého Piatku, ktoré sa premietlo do prisľúbení Božského Srdca, využívame naďalej v plnej miere, lebo naozaj, Ježiš neostal na kríži a aj dnes chce zostúpiť do každého ľudského srdca a posilniť ho v nádeji. Nádherne to vyjadrila sv. Terézia Benedikta z Kríža (Edita Steinová), spolupatrónka Európy: „Pri stretnutí s krížom, mnohí strácajú svoju vieru. Pri mojom stretnutí s krížom, padla moja nevera!“ Lebo Ten, pod ktorého krížom stojíme, je opravdivý Boží Syn. Amen.

(Pre rádio Lumen, Veľký Piatok, 2012)

Hlavným organizátorom bol Inštitút rodiny. „Celá akcia je vlastne podporená modlitbami a slúženými svätými omšami. Nerobíme to pre našu slávu, ale preto, aby rodina pochopila, že jej základ dal vlastne Pán,“ uvádza pre Rádio LUMEN Monika Rimarčíková z Inštitútu rodiny. Počas Dňa rodiny sa uskutočnili trh prorodinných organizácií, konzultácie pre manželov, rodičov a vychovávateľov, prezentácia dravých vtákov a rôzne športovo spoločenské aktivity pre deti, rodičov, starých rodičov, sprevádzané rozprávkovými bytosťami.

Oslavu rodiny v centre Košíc ukončila archijerejská svätá liturgia v Katedrále Narodenia Presvätej Bohorodičky, slávená vladykom Milanom Chauturom. „Je dôležité znovu búšiť na zodpovednosť rodičov, ktorí majú v rukách naozaj tú silu, že môžu hýbať svetom, ako ktosi povedal, ruka ktorá hýbe kolískou, hýbe aj svetom,“ hovorí vladyka Milan Chautur.

Zdroj: Rádio LUMEN (monitor)

Saleziáni dona Bosca, Saleziánski Spolupracovníci a animátori spoločenstva TYMIAN,

pozývajú všetkých dobrodružstva a pravdy chtivých miništrantov Slovenska

na 15. letný pobytový tábor TYMIAN 2012 pod názvom

ZÁHADA  PRIBINOVHO  KRÍŽA

alebo

„MISSIO AD SCLAVORUM EST POSSIBILIS“ (Misia k starým Slovenom je možná)

Tábor Tymian sa uskutoční od pondelka 16. júla do nedele 22. júla  2012

Miestom tábora je rekreačné zariadenie PONIKLEC pri Hronci v okrese Brezno (www.poniklec.szm.com)

Tábor je určený pre chlapcov miništrantov z farností vo veku od 12 do 18 rokov.

Ústredná myšlienka tábora „Missio ad Sclavorum est possibilis“ (Misia k starým Slovenom je možná) sleduje príchod našich predkov na naše územie a ich prvé kontakty s kresťanstvom pred misiou sv. Cyrila a Metoda.

Cieľom podujatia je výmena skúseností z miništrantského života z rozličných častí Slovenska. Ponúknu sa im námety na celoročné stretania, posilní formácia. V nádhernom prostredí hôr je pre chlapcov pripravený bohatý duchovný i športovo-rekreačný program, prispôsobený jednotlivým vekovým kategóriám. Starší chlapci sú vedení k animátorstvu. Na sústredení nebudú chýbať príbehy, príhovory, moderované aktivity, filmy, modlitby, sväté omše, možnosť pristúpiť k sv. zmierenia a duchovná obnova, ale aj dobrodružná celotáborová hra (Záhada Pribinovho kríža), športové turnaje, súťaže, turistika a veľa veľa radosti.

K dispozícii budú aj formačné materiály pre miništrantov.

Viac podrobných informácií k príchodu, odchodu, doprave do/z tábora, cene tábora, online prihlásenie, prihlášky na stiahnutie, plagát, potrebné veci do tábora, program tábora, podmienky získania bonusov a ďalšie veci nájdete na našej webovej stránke v novom dizajne:

www.ministranti.sk

Ďalších miništrantov, ktorú plánujú ísť na tábor TYMIAN 2012, možno nájsť tu:

https://www.facebook.com/ministranti.sk

a

https://www.facebook.com/groups/tymian

Ak viete o niekom, komu by sa tento tábor hodil, neváhajte mu povedať o tejto akcii. Vďaka.

Odvážnych a správnych miništrantov v tábore očakávajú saleziáni, spolupracovníci, animátori a don Jozef Luscoň SDB.

Kontaktné emaily:

" target="_blank">

holubek.peto@gmail.com

viac na : http://www.ministranti.sk/blogy/tymian

Logo znázorňuje dominanty z pôsobenia sv. Cyrila a Metoda na našom území. „To znamená dvojkríž ako ich symbol a knihu, pretože vieme, čo nám priniesli – Sväté písmo a slovanskú abecedu, kultúru a liturgiu,“ povedal TK KBS Mons. František Rábek, predseda Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru. Na dvoch listoch otvorenej knihy sú veľké písmená C a M, ktoré pripomínajú osoby sv. Cyrila a Metoda. Ďalej sú tam dva roky – 863 pripomína rok ich príchodu a 2013 pripomína 1150. výročie od ich príchodu. Pod logom je nápis „1150. VÝROČIE PRÍCHODU SVÄTÝCH CYRILA A METODA“.

O logu rozhodli v marci na svojom poslednom plenárnom zasadnutí biskupi v Čičmanoch. Logo, ktoré vybrali z vyše 20 návrhov, vytvorilo grafické štúdio Pergamen v Trnave.

Slávenie 1150. výročia od príchodu sv. Cyrila a Metoda pripomenú na Slovensku viaceré podujatia. Vo farnostiach sa bude 1. júla 2012 čítať osobitný pastiersky list venovaný Jubilejnému roku. Biskupi tiež v marci rozhodli, že odporúčajú, aby sa prvá nedeľa mesiaca, tam, kde to dovoľuje liturgický kalendár, počas Jubilejného roka používal formulár svätej omše k svätým solúnskym bratom. Homília by mohla byť zameraná na prehlbovanie viery.

Hlavné slávenie sa začne 5. júla 2012 v Nitre na sviatok našich vierozvestov slávnostnou svätou omšou pred Nitrianskym divadlom. V predvečer sviatku sa v Nitre uskutoční slávnostný koncert. Jubilejný rok sa ukončí 31. decembra 2013.

V rámci osláv jubilea sa plánujú aj viaceré slovesné, hudobné a výtvarné projekty. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre vydá na budúci rok antológiu slovenskej poézie a prózy venovanej svätým solúnskym bratom. Zároveň Spolok Svätého Vojtecha (SSV) vydá antológiu pápežských dokumentov pojednávajúcich o cyrilometodskej tradícii. KBS iniciuje vydanie poštovej známky venovanej solúnskym bratom. V Nitre sa pripravuje výstava archeologických nálezov vzťahujúcich sa k cyrilometodskému obdobiu a k Veľkej Morave.

Naplánované sú aj štyri vedecké konferencie s priamou účasťou Konferencie biskupov Slovenska. V novembri tohto roka v Nitre (organizovaná Univerzitou Konštantína Filozofa a Biskupským úradom v Nitre), vo februári 2013 na Gregorovej univerzite v Ríme, v máji 2013 v Pápežskom kolégiu svätých Cyrila a Metoda v Ríme a máji 2013 na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (so slovensko-ruskou účasťou).