TK KBS informoval Ján Gyulai

Alexandrovi Máčajovi

Vranov nad Topľou 5. februára 2012

Milí bratia Paulíni, drahí bratia a sestry v Kristovi!

V tento mrazivý deň, predsa však s hrejivou nádejou a láskou v srdci, chceme dnes, takto zídení tu vo Vranovskej bazilike, vzdať úctu a vyjadriť vďačnosť. Po Bohu sa dnes naša pozornosť obracia na človeka, ktorého Boh oslovil a zasiahol ho priamo do srdca. Obdaril ho múdrosťou a láskou k bratom svojej rodnej hrudy. Naše myšlienky dnes zaletia o niečo hlbšie do minulosti, lebo aj tam je potrebné všimnúť si príklady a vyzdvihnúť živé svedectvá viery a lásky. Každé mesto a každá obec má svojich hrdinov a tých, čo povzbudzovali a ťahali tamojších ľudí k vyšším cieľom a vznešeným métam. Oni pomáhali vytvárať povedomie domova.

Títo vzácni ľudia, ktorým hovoríme buditelia, doslova zobúdzali lásku k domovu. Naučili svojich súčasníkov milovať nielen miesta kde vyrastali, ale pomáhali im pochopiť aj to, že pocit domova vytvárajú predovšetkým ľudia, ktorí nás majú radi a my máme radi ich. Toto porozumenie a jednota v láske by však nikdy nebola možná bez spoločnej reči, ktorej musí rozumieť každý člen rodiny, či národa. Láska k domovu sa preto podľa týchto našich národných buditeľov vždy merala láskou k rodnému jazyku.

Takouto veľmi vzácnou a významnou buditeľskou osobnosťou bol aj kňaz – syn Vašej rehole Paulínov páter Alexander Máčaj. Narodil sa v Kosihovciach, v dnešnom okrese Veľký Krtíš okolo roku 1664. Po absolvovaní noviciátu a zložení prvých sľubov, doslova sa dotkol tejto Vranovskej farnosti, keď tu začal účinkovať ako novokňaz. Prvý záznam o jeho účinkovaní vo Vranove nájdeme v matrike krstov. Prvý krst tu udelil vo februári 1691. Po siedmych rokoch služby v tomto meste sa presunul inde, podobne ako Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu, keď sa rozhodol ísť aj do iných miest a dedín, aby aj tam hlásal Božie slovo, aby aj tam mohol kázať. Životný príbeh pátra Alexandra sa po odchode z Vranova začína odvíjať v kláštore na pútnickom mieste v Mariánke.

Blízko pri Božej Matke sa formoval jeho hlboký vzťah k rodnej zemi. Tu prijal aj úlohu kazateľa, ktorú vykonával vyše 30 rokov. Môžeme už len vydedukovať, že sa na mariánskom pútnickom mieste počas svojho pôsobenia často stretával s ľuďmi, ktorí tam hľadali útočisko a pokoj srdca. Veľa ráz videl biedu týchto ľudí. A jeho pozornosti neunikol ani veľký duchovný hlad veriacich, ktorí boli hladní a smädní po Božom slove. Videl nesmiernu potrebu prihovárať sa týmto putujúcim a hľadajúcim ľuďom v ich rodnej reči. Veď iba tejto reči rozumeli, a iba v tejto reči svojich predkov mohli pochopiť základné Božie pravdy a priblížiť sa ku kresťanským ideálom mravného života.

Z pátra Alexandra sa blízko pri Božej Matke, ktorá k sebe zhromažďovala svoje deti, stáva ľudomil. Pri pohľade na iné významné pútnické miesta v bývalom Uhorsku s poľutovaním zisťuje i konštatuje, že iba Slovákom chýbajú náboženské knihy a písané slovo duchovného povzbudenia. A tak, ako kedysi samému Ježišovi prišlo ľúto pri pohľade na toľké zástupy, ktoré boli ako ovce bez pastiera, prišlo ľúto aj pátrovi Alexandrovi, keď zistil, že o duchovný rast a účinnejšiu formáciu, sa šírením písaného slova v slovenských krajoch nikto nestará.

Dal sa do práce a svojim kazateľským talentom dal dokopy zbierku kázní a príhovorov, ktoré nazval Panes primitiarum – Prvotiny chlebové. Publikoval ju v roku 1718 v Trnavskej univerzitnej tlačiarni. Je unikátom, pretože je to prvá katolícka tlačená zbierka kázní napísaná v domácej reči – vo vtedajšej kultúrnej západoslovenčine, ktorá sa stala základom pre prvé uzákonenie spisovnej slovenčiny Antonom Bernolákom.

Toto dielo autor venoval predovšetkým kňazom – služobníkom Cirkvi, aj ako možný námet a inšpiráciu, ale z okruhu svojich čitateľov nevylúčil ani laikov, ktorí sa snažili o zveľadenie a upevňovanie skutočného duchovného života. Už v úvode k tomuto dielu dáva najavo ako mu veľmi záleží na tom, aby sa Božie slovo dostávalo k poslucháčom v zrozumiteľnej forme – teda v ich rodnej reči. A pri myšlienkach od Sokrata a Cicera, argumentuje aj myšlienkou od svätého Jána Zlatoústeho: K ľudu treba hovoriť prostou rečou. Len pochopená reč, vytvorí komunitu a udrží v nej jednotu.

         Jednou veľmi peknou vlastnosťou pátra Alexandra Máčaja bola jeho pokora. Už v tomto spomenutom úvode k veľkolepému dielu badať jeho schopnosť sebakritiky. Je si vedomý, že štýl, ktorým píše nemusí každému vyhovovať. Sám tento svoj štýl písania nazýva štýlom „neúdolným“ – neuhladeným. Aj napriek tomu chce povzbudiť iných Slovákov, aby písali ďalšie diela vo svojej rodnej slovenskej reči a zároveň verí, že tie ďalšie diela budú písané už elegantnejšie.

Pre svoju ľudskosť a lásku k vlasti si páter Alexander Máčaj zaslúži našu vďačnosť i spomienku. Tohto roku je to práve 290 rokov od jeho smrti 31. januára roku 1722. Pri tejto spomienke bude požehnaná i tabuľa na jeho pamiatku.

Drahí Vranovčania, do dnešných dní ste si možno ani neuvedomovali, aký významný človek strávil sedem rokov svojho života vo vašom strede. Jeho odkaz je živý aj dnes. Jeho slová a povzbudenia vytvárajú pocit domova i hrdosť národného povedomia. Vyzýva nás k tomu, aby sme sa stali skutočnými patriotmi. Ako dobrý a verný kňaz nezabúda ale pripomenúť slovami sv. Pavla z listu Filipanom, že naša vlasť je v nebesiach. Náš domov na zemi je len dočasný, ten trvalý je pre nás pripravený v nebi, v Božej blízkosti.

Pri pohľade na Ježiša, ako v dnešnom úryvku z evanjelia uzdravuje Petrovu svokru a hneď ráno odchádza a ide ďalej, aby aj iných uzdravil a aby aj iným kázal, vidíme, že sa neviaže na miesto a na priestor. Nezostáva len v Petrovej rodine, nezostáva iba v Kafarnaume. Pozýva svojich učeníkov na cesty po galilejských synagógach a dedinách. Učí ich tak neviazať sa na tento svet. Učí ich nosiť si domov v srdci. Umocňuje v ľuďoch túžbu po Bohu, po skutočnom trvalom domove v nebi pri Nebeskom Otcovi.

Podobne sa zachoval aj Kristov učeník Alexander Máčaj. Dal sa na cesty a doslova spojil východ so západom nášho Slovenska. Navždy tak v duchovnej jednote spriatelil Vranov s Mariánkou. Na obidvoch miestach učil ľudí nosiť si domov predovšetkým v srdci. Preto bola pre neho láska k vlasti a k rodnej reči len prostriedkom k lepšiemu pochopeniu toho, že skutočným domovom a skutočnou vlasťou pre nesmrteľnú ľudskú dušu je večnosť a Boh sám. Ani tú pozemskú vlasť si nevedel predstaviť bez tohto daru neotrasiteľnej viery v dokonalú vlasť v nebesiach. Láska k rodnej zemi sa podľa neho mohla odvíjať jedine od lásky k Bohu. Slovensko a slovenčinu si bez Boha nevedel predstaviť.

Drahí bratia a sestry, bez viery v Boha, je láska k vlasti neúplná. Dovoľme preto, aby nás Ježiš Kristus naučil tejto viere, nechajme sa uzdraviť z horúčkových prejavov nacionalizmu a staňme sa patriotmi bez nenávisti voči iným. Utvrdzujme sa vo viere, že naša trvalá vlasť je v Božom kráľovstve, kde v zástupe ľudí zo všetkých kmeňov, jazykov a národov, budú mať miesto aj naši milovaní a určite aj naša rodná reč. AMEN

Košice – Kňazský seminár, 4. február 2012

Milí seminárni predstavení, bratia kňazi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Je skutočne pekné a povzbudivé, že sa už s akousi pravidelnosťou stretávame tu s seminárnom kostole z príležitosti už sláveného sviatku Obetovania Pána, ktorý sa zároveň stal aj dňom zasväteného života. Vďačnosť za dar povolania k zasvätenému životu chceme vyjadriť spolu pri slávení Eucharistie. Tá je pre nás prameňom sily i povzbudenia.

Evanjelium zo sviatku spred dvoch dní plne vystihuje skutočnosť nášho života, ktorý sme sa rozhodli zasvätiť Bohu. Anna a Simeon, práve vo chvíli keď stretli malého Ježiša, aj keď ešte nevedeli nič o tomto dieťati, prežili čosi silné, ináč by to evanjelista nezachytil. Anna začala v prítomnosti tohto Božského dieťaťa velebiť Boha a Simeon v ňom uzrel svetlo, ktoré má svietiť všetkým národom. Pri malom Božskom dieťati sa ukazuje to, aké silné pôsobenie vyžaruje okolo seba.

Anna a Simeon boli už staršími ľuďmi, ale po celý čas si v živote zachovali niečo, čo im pomáhalo zostať duchovne mladými. Pri živote ich držala túžba po niečom väčšom, nádej a očakávanie Mesiáša, ktorý mal prísť. Bola to túžba po Božej blízkosti vo svete, ktorú zrazu pocítili v malom Ježišovi. A znova sa tu potvrdila jedna zvláštna Božia vlastnosť, a totiž, že sa často dáva poznať v malých, bezvýznamných a neviditeľných veciach.

Kto z nás by si neprial, aby sa k nám Boh viac priblížil!? Aby sa nám dal ešte viac poznať! A to hlavne v situáciách, keď váhame, alebo sme znechutení vlastnou neschopnosťou či nehodnosťou. Také sú naše túžby a očakávania. Chceme sa Ho doslova dotknúť!

Tak ako už mnoho ľudí pred vami, aj vy ste sa rozhodli naplno darovať svoj život Bohu a v Ježišových šľapajach prežívať tajomstvo zasvätenia sa.

Takto ste sa rozhodli ponúknuť vlastné bytie k dispozícii Božiemu pôsobeniu. Ste výnimoční práve v tom, že ste boli obdarovaní schopnosťou kladne odpovedať na Božie volanie. On sa k vám priblížil a vy ste neváhali darovať sa. Dnešný deň je preto pozvaním k oživeniu pamäte, aby ste sa vrátili v čase a vedeli v sebe oživiť momenty Božieho oslovenia, emócie šťastia, pevnosť rozhodnutia a prvotnú horlivosť za Krista.

Sv. Otec Benedikt XVI., ktorý má v úmysle v októbri tohto roka vyhlásiť Rok viery, vo svojom najnovšom posolstve na deň zasväteného života pozýva práve zasvätené osoby, aby sa stali prvým a dôveryhodným príkladom obnovy vzťahu s Bohom podľa evanjeliových rád. Nestačí byť iba svedkom toho, ako sa Boh priblížil k nám. Aj my sa máme neustále viac a viac približovať k Nemu. Model spolupráce s Božou milosťou je nevyhnutný. Táto naša blízkosť vo vzťahu Bohu sa má stať charakteristickým prvkom našej existencie. Sv. otec hovorí doslova o priľnutí k Bohu.

Iba to dokonalé priľnutie môže mať pozitívne účinky aj na váš apoštolát a na vaše okolie. Toto priľnutie je základom pre všetky charizmy, vo vernosti Magistériu. Len tak sa môžete stať hodnovernými svedkami pre Cirkev a pre svet.

V dnešný deň, keď sa tu stretávame zhromaždení azda zo všetkých reholí a inštitútov zasväteného života našej arcidiecézy, chcem poukázať nielen na to, že ste boli obdarovaní Bohom, ale cítim potrebu povedať aj to, že každý jeden z vašich členov je veľkým Božím darom pre našu miestnu Cirkev. Všetci ste totiž pozvaní prispieť vašou vlastnou charizmou k posilneniu viery v Ježiša Krista – vo svetlo národov. O to viac v tomto očakávanom Roku viery! Každá rehoľa a každý inštitút s rozličnými darmi jednej Božej milosti skutočne aj prispieva k presvedčivému životu Cirkvi vo svete. Som rád, že ste a pôsobíte na tomto kúsku našej rodnej zeme.

To, čo mi ale v rámci našej arcidiecézy zvlášť leží na srdci, je snaha o prebudenie záujmu o duchovné povolania či vôľu zasvätiť sa. To je totiž vonkajším znakom zdravého života našich farností a diecéz. Boh určite aj dnes povoláva mladých ľudí. Je preto úlohou nás všetkých, povzbudzovať k slobodnej a veľkorysej odpovedi na toto volanie.

Mnohokrát totiž počúvam z úst našich veriacich i predstavených v komunitách: Pán arcibiskup, vždy sa modlíme za nové povolania a predsa nikto nový neprichádza! Tento fakt ma skutočne bolí. No, nehovorí nám Ježiš: Modlite sa bez prestania!? Pritom nemám na mysli len modlitby za duchovné povolania. Modlitba ako taká, naučená v katolíckych rodinách, pestovaná v spoločenstvách a posilňovaná cez sviatosti, je najlepšou pomocou, cez ktorú jasne spoznávame Božiu vôľu s nami.

Nemá byť azda tento úbytok povolaní v našich komunitách akousi Božou výzvou k obnove vnútornej kvality? Nie je to skúška toho, či spôsob života a spôsob činnosti našich spoločenstiev dokáže osloviť a presvedčiť o Božej prítomnosti!? Koľkokrát medzi nami vyhráva žiarlivosť, súperivosť, neprajnosť voči mladším, nezmyselné skúšky poslušnosti a neochota vypočuť sa navzájom, nad tým ozajstným Ježišovým postojom!? Nevyžaruje Božiu prítomnosť skôr postoj ľudskosti, prívetivosti a dobroty? Toto je skutočne nastavené zrkadlo, hlavne pre tých, čo sú postavení do vedenia a spravovania.

Tí, ktorí sú vpredu v rámci duchovnej rodiny, by mali byť práve učiteľmi modlitby. Sv. otec Benedikt XVI. v tejto súvislosti hovorí: Iba v tej miere, v ktorej naučíme mladých ľudí modliť sa, budeme mať aj my spoluúčasť na ich povolaní Bohom. Programy, plány a pastoračné projekty majú svoje miesto, predsa však je rozpoznávanie povolania ovocím dôverného rozhovoru medzi Pánom a jeho učeníkom. Môžeme sa spoľahnúť na to, že mladí ľudia, ktorí sa vedia modliť, budú vedieť aj to, ako majú reagovať na Božie volanie. V tomto Božom volaní pramení aj vaše osobné zasvätenie sa.

V našej arcidiecéze pôsobí veľa rodín či komunít zasväteného života. V celistvom pohľade je to pestrá duchovná kytica kvetov. Je to zároveň dôkaz nevyčerpateľnej pestrosti bohatstva Evanjelia. Ježišova blahozvesť je predsa rôznorodá a pestrá! Nikto z nás ako jednotlivec, ani jednotlivé spoločenstvá sami o sebe nie sú schopné naplno uskutočniť bohatstvo Ježišovho posolstva. Preto je dôležité, aby tu boli viaceré spoločenstvá a komunity so svojimi charizmami.

Potrebujeme vás, pretože ste znamením Božieho milosrdenstva v tomto svete. Našim časom chýba práve toto milosrdenstvo. Šíriť a ohlasovať ho, je náplňou i úlohou každej Bohu zasvätenej osoby. To, čo sme sami už toľkokrát prijali, to rozdávajme aj ďalej.

Nemecký benediktín Anselm Grün, majster duchovného života, raz vyslovil toto zaujímavé prianie pre všetkých Bohu zasvätených: Kiežby nás naše vlastné hriechy urobili milosrdnejšími v zaobchádzaní s inými ľuďmi!

Pri všetkých rôznorodých charizmách vašich spoločenstiev, nech je práve toto Božie milosrdenstvo dôležitým a silným svedectvom pre spoločnosť. Je to účinné svedectvo, v ktorom môže zažiariť sila Evanjelia. Zostaňte verní životu v celibáte a v čistote. Aj toto je silné svedectvo pre dnešnú spoločnosť.

Iba tak sa skrze vás Ježišovo svetlo dostane k ďalším ľuďom. Vo vás samých budú môcť stretnúť Krista a spolu so žalmistom zvolať: Pán je moje svetlo a moja spása. (Ž 27, 1)

Prajem vám preto, aby ste v sile tohto svedectva vedeli osloviť dnešného človeka. Buďte magnetmi pre ľudí, v prostrediach kde žijete. Viažte ich na Krista! Prežívajte jednotu a radosť vo vnútri svojich duchovných rodín. Nenechajte sa znechutiť nedokonalosťami či rôznymi napätiami, ktoré z času načas musia prísť. Oživujte si pamäť v rozpomenutí sa na prvotné chvíle osobného povolania i zasvätenia. Hľadajte silu i obnovu v ustavičnej modlitbe a sami sa staňte jej najlepšími učiteľmi. Živte sa Ježišom v Eucharistii. Ohlasujte a žite Božie milosrdenstvo.

Nech vás Pán požehná a nech zveľadí vaše duchovné dary a charizmy, aby ste sa tak stali povzbudením vo viere a účinným nástrojom Božieho volania v srdciach mnohých.     AMEN

Drahí bratia a sestry,

prežívame posledné chvíle adventu, ktorý nám pripomína ten dejinný advent, čiže očakávanie príchodu Mesiáša na túto zem. Adventné obdobie by v nás však malo prebúdzať aj očakávanie druhého slávneho príchodu  Krista na konci časov. No zároveň je pre nás dôležitým obdobím prípravy, v ktorom sa máme učiť vnímať príchod Pána medzi nás v týchto časoch, v rôznych okolnostiach a udalostiach.

V novodobých dejinách nášho národa mnohí z nás sme zažili novoveký advent, ktorý sa zhodou okolnosti znova spájal s číslom 4, resp. 40. Boli to časy komunistickému režimu, ktorý tu v tejto chvíli zhrniem iba do charakteristiky: tento režim bol protiľudský, a teda aj protikresťanský. A práve na prelome tohto nášho novodobého adventu a nových čias slobody, a to aj pre vyznávanie viery, vystúpila na scénu života jedna dôležitá postava, budúci prezident Československa a potom Českej republiky – Václav Havel. Človek s pevnou chrbtovou kosťou, s charakterom, s morálkou, jednoducho človek, ktorý – ako to povedal aktuálny prezident Českej republiky, Václav Klaus, – sa nebál za svoje názory priniesť aj osobné obete. Dovolím si tvrdiť, že práve to je jeho najdôležitejšia charakteristika, ktorá dnes dosť absentuje nielen na politickej scéne, ale aj na scéne nášho spoločenského, ale aj kresťanského života.

Zázračnosť zamatovej revolúcie, ktorá je neodmysliteľne spojená s menom Václava Havla, tkvela v jej absolútnom zrieknutí sa násilia. A pri toľkých státisícoch ľudí, ktoré v tie dni demonštrovali na námestiach celej republiky a pri uvedomení si, že stačila malá iskra nenávisti, aby vyvolala nepredvídateľné plamene tragického ohňa pre náš národ, dnes musíme konštatovať, že to bol naozaj zázrak. Celkom iste nástrojom tejto zázračnosti bola aj osobnosť Václava Havla, ktorá sa pričinila o to, že táto revolúcia bola charakteristická takýmto – a smelo to nazvime – evanjeliovým duchom. Václav Havel bol dušou i hlavným protagonistom tejto revolúcie.

Prešlo 22 rokov od tejto revolúcie a mladá generácia už často ani nevie, čo to znamenalo: báť sa vyznať vieru, chodiť tajne do kostola a prijímať takto aj sviatosti; nevie si už ani predstaviť obmedzenosť turistického, či pracovného pohybu po Európe, či po celom svete. A bojím sa, že akosi aj ideály novembrovej revolúcie z roku 1989 už postupne oslabli, ak sa dokonca aj úplne nestratili. Václav Havel, ktorý nám celým svojím životom tieto ideály pripomínal, nám to chce zrejme nanovo pripomenúť aj svojou smrťou. Ideály sľúbenej lásky, sily vydržať, prázdnych bezbranných rúk … To sú, bratia a sestry, ideály Vianoc. To sú znamenia príchodu alebo prítomnosti Pána medzi nami, ako aj o tom píše prorok Izaiáš: Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom; i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček ich bude zavracať. Krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá budú ležať spolu a lev bude ako vôl žrať slamu. Nemluvňa sa bude hrať nad dierou hada, do jamy vretenice siahne rukou odkojenča. Nebudú zle robiť a nebudú škodiť na celom mojom svätom vrchu; lebo zem bude plná poznania Pána, ako vody pokrývajú more. (Iz 11,6-9).

Táto svätá omša nech je predovšetkým našou vďačnosťou Bohu za život pána Václava Havla a za jeho všestrannú aktivitu. No zároveň je aj prosbou, aby tento novoveký advent bol zavŕšený príchodom Pána v podobe života, akého reprezentantom bol aj pán Václav Havel. Kiež by nám jeho život i smrť pripomenuli tú dôležitú charakteristiku, ktorú nám Pán Boh zjavil prostredníctvom jeho života, a to byť ochotný a schopný priniesť pre svoje presvedčenie aj osobné obete. Som presvedčený, že to je devíza každého požehnaného adventu; že to je dôvod na nádej pre očakávanie prítomnosti Boha medzi nás, čiže lepšieho a krajšieho života, života vianočného.

Touto svätou omšou zasielame aj tichú sústrasť našej arcidiecéznej rodiny predovšetkým manželke zosnulého, pani Dagmar Havlovej, všetkým jeho príbuzným, priateľom ako aj celému nášmu bratskému českému národu. Prosme teda, nech pán prezident Václav Havel slávi tohtoročné Vianoce vo vlasti večnej slobody, pravdy a večnej lásky. A nech je pre nás všetkých pozývateľom k vianočnému svetu.

Košice 8. decembra 2011

         Milí seminárni predstavení, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Každý jeden človek je čímsi výnimočný. Je to originál Stvoriteľa. Každý jednotlivec sa čímsi vyznačuje. A predsa máme aj niečo spoločné. Aký to bol však ten prvý človek, ktorého opisuje kniha Genezis? Ako muža a ženu ich Boh stvoril. Adam nazval svoju ženu Eva (život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich (Gn 3, 9-15). Tým človekom, tou matkou všetkých žijúcich sa stala Eva, žena, ktorá urobila, ako sa na prvý pohľad zdá, banálnu chybu a zatiahla do toho aj svojho muža, ktorého milovala a už v tom boli obaja. Táto chyba mala ďalšie následky: Adam hovorí: Ona je na vine, Eva ale hovorí: had je vinný! Vždy a počas celých dejín nám tento spôsob zvaľovania viny na iného zostal vlastný: vždy je vinný niekto iný, len nie ja! A táto žena Eva sa aj v tomto stáva matkou všetkých žijúcich.

Drahí bratia a sestry, tento biblický príbeh vôbec nie je naivný, aj keby nám v dnešnej dobe na prvý pohľad tak mohol pripadať. Nie sme ale aj my ľudia dnešnej doby presne takí istí ako tá Eva a ten Adam? Aj my často robíme chyby, ktoré presne ako vtedy na začiatku, aj teraz vyzerajú na prvý pohľad ako zanedbateľné a bezvýznamné, a potom zrazu zisťujeme, že nesú so sebou nedozierne následky a trpké účinky. Často si povieme: Veď som bol iba trochu nazlostený, iba trošku som zvýšil hlas! A v skutočnosti môj rozorvaný pohľad sprevádzaný krikom a zlosťou zranil toho druhého viac ako moje slová. A aj keď si po čase možno uvedomíme svoju malú chybu, predsa máme v sebe tendenciu ospravedlniť sa poukázaním na iných: Ja som to predsa nechcel, nechal som sa premôcť, on nemal začať, a nakoniec aj môj otec bol taký energický!

Kto je teda v konečnom dôsledku zodpovedný za toto naše neprimerané správanie, náš otec, alebo jeho otec, alebo prastarý otec? Ale ako si počínali oni vo svojich životoch, ubití infláciou, vojnou, pohromami?! Nie sme skôr všetci takí, že robíme chyby, a keď sa potom príde na to, že sú veľké a ťažké, chceme sa razom zbaviť zodpovednosti a ospravedlniť sa, že predsa niekto iný je na vine?!

Buďme úprimní, často robíme chyby, práve kvôli tomu, že aj na nás boli spáchané mnohé chyby a neprávosti. Sme aktérmi hriechu, pretože aj my sami sme sa veľakrát stali obeťou hriechu. Odkaz na tých, ktorí nás niekedy v živote zranili platí často ako základ a odôvodnenie toho, že my zraňujeme iných.

Cirkev nazýva toto prepojenie a tento negatívny súvis medzi členmi ľudského pokolenia ako dedičný hriech. Sme často vinní preto, že iní sa skôr previnili na nás a voči nám. V tomto sa ukazuje aký účinný je dedičný hriech v našom živote. Sme deťmi spomenutej Evy, nie preto že by sme od nej zdedili nejaký konkrétny hriech, ale preto, že sa nám stále vodí podobne ako jej.

Zdalo by sa, že táto situácia je neriešiteľná. Vždy zvaliť vinu na iného, kvôli tomu, že iní sa previnili voči nám. To by bol začarovaný kruh počas života všetkých generácií. Z toho by už nebolo východiska. Aj kniha Genezis spoznáva túto reťaz súvislosti, keď v príbehu Boh zobral na zodpovednosť všetkých a potrestal ženu, muža a nakoniec aj hada. Boh pozná tento súvis, ale neprijíma ho ako ospravedlnenie. Adam to ešte skúšal a chcel zvaliť vinu na Boha keď hovorí: Na vine je žena, ktorú si mi dal Ty Bože za spoločníčku! Teda nakoniec si na vine Ty, Bože!

         A práve dnešný človek rozmýšľa podobne ako Adam. Mnohí povedia: Ty si nás Bože postavil do tohto sveta a do tohto života a Ty si stvoril svet tak, že sme krehkí a musíme vždy znova padnúť. Nepripisuj vinu nám, ale nes ju Ty sám, Bože! Toto tvrdia ľudia, ktorí si neuvedomujú, že na vine je vždy slobodná voľba a teda človek sám.

Boh o tom vie. Vie, že si mnohokrát sami zapríčiňujeme veľa zla, aj medzi sebou navzájom. Tu nie je vinný Boh, ani prírodné živly. Preto Boh volí tretiu možnosť a o nej hovorí aj dnešný sviatok. Hovorí: Je tu človek, menom Mária, Matka Ježiša z Nazareta. Tejto žene dal Boh veľký dar. Postaral sa o to, aby bola schopná už od prvého momentu svojej existencie spracovať všetko to negatívne a všetky tie neprávosti čo bude musieť v živote pretrpieť a znášať, a aby sa cez to všetko sama nikdy nesklonila k neprávosti a hriechu. Takto v tejto žene Boh rozbil uzavretý kruh hriechu. A to nie pre jej vlastný profit, ale pre spásu všetkých. Preto sa iba v nej sám Boh pre nás chcel stať človekom.

Na toto všetko myslíme, keď slávime dnešný sviatok. Boh sám sa rozhodol niesť naše viny a naše neprávosti, ktoré tak radi zhadzujeme vždy na iných. Chce nás povzbudiť a pomôcť niesť bremeno i zodpovednosť za naše hriechy. Chce nám ukázať, že cesta k prekonávaniu hraníc vlastnej hriešnej prirodzenosti je možná a že sa to dá s pomocou Jeho milosti!

Preto je naša Nebeská Matka Panna Mária povzbudením a výzvou pre veriaceho človeka. Je možné s Božou pomocou byť lepším, je možné bojovať s pokušeniami k hriechu. Nie sme celkom skazení a predurčení k tomu aby sme iba padali a jeden druhému ubližovali. Jej Syn Ježiš Kristus nám prichádza na pomoc v našich slabostiach a aj jej mocný príhovor láme putá hriechu.

Na začiatku druhej svetovej vojny, v Poľsku, kľačal pred obrazom Matky Božej vojak poľskej armády. Srdce mal ťažké, z domova totiž dostal zlé správy. Ako sa tak modlil, začul, že niekto narieka pred hlavným oltárom a vrúcne sa modlí. Bol to ďalší vojak, avšak z nepriateľského nemeckého tábora, ktorý prišiel do chrámu, aby našiel útočište a pokoj pre svoju dušu. Po chvíľke vstal a išiel k oltáru Matky Božej. Keď to ten poľský vojak uvidel, popodišiel k nemu a povedal mu: Ako dobre, kamarát, že aj v tomto nešťastí máme spoločnú Matku, ktorá nás dáva dokopy.

Drahí bratia a sestry, je dobré, že máme takú Matku, ktorá nás spája. Ona sa stala novou Evou, novou matkou tých žijúcich, ktorí sa nechali osloviť Božou milosťou, vedia si priznať vinu a ďakovať Bohu za odpustenie. Toľko krát si nás privinula k sebe, za svoje deti, a toľkokrát nám otvárala oči aby sme spoznali vlastné neprávosti.

Preto dnes oslavujme Boha za to, že práve v človeku menom Mária, začal lámať okovy otrockých závislostí a súvislostí, a že cez svojho Syna, ktorý sa z nej narodil, nás učí vyznať sa zo svojich vín a prosiť o odpustenie.

AMEN

Košice 14. novembra 2011

„Ars celebrandi“

Drahí bratia v biskupskej službe, pán dekan, pán rektor a predstavení seminára, milí seminaristi, študenti, drahí bratia a sestry v Kristovi. Máme úmysel dnes uvažovať o „umení celebrácie – ars celebrandi“. Chceme sa zamyslieť nad krásou liturgie, pretože v nej sa Boh spája s človekom a človek sa spája s Bohom. Ako každá Božia milosť aj toto posväcovanie človeka cez liturgiu je predovšetkým Boží dar, je to Jeho dar človeku.

Budeme dnes viac hovoriť o umení sláviť – ars celebrandi. Aj tu sa teda bude hovoriť o umení. To skutočné umenie slúži vždy pravde a napomáha slobode. Ale v akom zmysle? Nemecký filozof Friedrich Schiller opisuje umenie ako nástroj výchovy človeka, ktorý slúži k odhaľovaniu istej morálnej pravdy. Všimnime si tu súvis medzi slobodou, pravdou a umením. Sloboda umenia pozná vždy isté hranice, aby tak neprotirečila pravde.

Vo svojej posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis vymedzuje Svätý Otec Benedikt XVI. usmernenia a pravidlá, ktoré korigujú slobodu pri celebrovaní, aby sa nestala svojvôľou. Svätý Otec tu chce vniesť isté svetlo jednoty a úzko prepojiť dôstojnosť ľudského slávenia s Božou pravdou. Poukazuje tu na isté nebezpečenstvá, ktoré hrozia práve osobe celebranta, ktorý by si vo svojej svojvôli robil doslova čo chce. Treba tu prekonať každé rozdeľovanie medzi dôležitosťou celebranta a aktívnou účasťou veriacich. Správnym umením celebrovať sa vždy napomáha aktívnej účasti veriacich.

Po mnohých skúsenostiach prichádzame na to, že svojvôľa bez istých limitov nevedie nikam. No človek vo svojej slobode vie prijať aj limity a tu sa to konkrétne prejavuje v poslušnosti voči liturgickým predpisom. Je teda úlohou biskupa správne motivovať svojich kňazov k dôstojnému a jednotnému sláveniu. A nestačí motivovať iba kňazov, ale je potrebné vysvetľovať aj veriacim zmysel obradov a liturgických textov a týmto ich zapájať do aktívnej účasti na liturgii.

Pravé umenie celebrovať sa tak prejavuje v slobodnom prijatí istých vonkajších foriem – v rešpekte k liturgickým knihám, v snahe o harmóniu, v citlivosti k liturgickým odevom, predmetom a posvätným miestam. Zábezpekou zodpovedného slávenia liturgie sú preto smernice  Rímskeho misála.

Veď pravá sloboda a pravda umenia sláviť sa odzrkadľuje v zodpovednosti. Preto treba venovať pozornosť slovu, konkrétne zrozumiteľnosti, artikulácii, spevu, snahe vylúčiť falošnosť. Je nevyhnutné využívať správne gestá, vyvarovať sa žoviálnosti, vedieť si vážiť aj chvíle mlčania. Aj pohyby tela majú svoje miesto, majú svoj zmysel. Takisto aj liturgické farby. Túto symboliku potrebujeme, pretože nám odhaľuje hlboký zmysel toho čo slávime – sprítomňovaného Ježiša v Eucharistii a v iných sviatostiach.

Pozorne a s citlivosťou musíme neustále zvažovať všetky umelecké prejavy, ktoré sa ponúkajú do služby slávenia. Vnútorný postoj čistého srdca, pokory ducha, radosti a bázne pred Pánom musí byť prvoradý. Toto pripomínať asi ani netreba. Nemusí to byť práve ornát od vychýrenej zahraničnej firmy na výrobu paramentov, ktorý by urobil liturgiu dôstojnou. Sú to skôr snahy nepropagovať vlastnú osobu sláviaceho celebranta, ale sprítomňovanú osobu samotného Ježiša. Krása a vzácnosť materiálu majú byť iba prostriedkom, nie však cieľom. Všetko to má poukazovať na živého Boha, prítomného medzi nami.

Preto je dôležité venovať sa aj architektúre chrámov, tzv. sakrálnej architektúre. Tá má hľadať najvhodnejší priestor na primeraný priebeh liturgickej činnosti. Nielen kňazi, ale aj veriaci sú často zodpovední ako objednávatelia umeleckých diel za presadzovanie citu pre krásu v našich kostoloch. Maliarstvo a sochárstvo nemôže byť nezrozumiteľné bez kresťanskej symboliky. Musí mať nejaký odkaz. Musí konkrétnejšie poukazovať na Boha.

A v neposlednom rade je to liturgický spev, ktorý neodmysliteľne patrí k pravému umeniu celebrovať. Hudba a spev nemôžu viesť k nesústredenosti a roztržitosti. Nemôžu spôsobovať pocity nervozity, či odvádzať pozornosť od sláveného tajomstva viery. Nedá sa iba improvizovať, alebo zavádzať také hudobné žánre, ktoré nerešpektujú zmysel liturgie. Svätý Otec si aj naďalej praje, aby sa všemožne podporoval gregoriánsky spev, ktorý je rímskej liturgii vlastný.

Mnohým nestranným pozorovateľom by sa zdalo, že všetky tieto predpisy a liturgické normy vždy iba zotročujú a obmedzujú slobodu celebranta i zúčastneného Božieho ľudu. Opak je však pravdou. Sloboda sa buduje v zodpovednosti a táto sa po kresťansky prejavuje v túžbe po jednote s celou Cirkvou. Táto jednota nás drží nad vodou, ona je našou záchranou.

Ars celebrandi – umenie sláviť má byť teda skutočným umením, ktoré poukazuje na Božiu pravdu a privádza k nej. Kto slávi, či celebruje dôstojne a správne, ten poukazuje a sprítomňuje Toho, ktorý si zaslúži byť oslávený tým najkrajším a najdôstojnejším spôsobom. Sloboda celebranta a pravda sláveného tajomstva sú teda dve veličiny, ktoré si nemajú vzájomne protirečiť. Božia pravda motivuje slobodu sláviacich k väčšej zodpovednosti za zverený dar. Prijať isté limity a usmernenia, preto už nie je obmedzujúce, ale doslova nevyhnutné. AMEN

Lemešany 13. novembra 2011

Dôstojný pán kanonik a zároveň dekan, milý pán farár, pán kaplán, drahí Lemešančania, hostia z blízka i z ďaleka, bratia a sestry v Kristovi. Prišli sme dnes do tohto ešte nedokončeného, ale predsa už funkčného Božieho domu, pretože sa chceme vzájomne povzbudiť. Jednak je tu prítomný Boh medzi nami a ten nám dáva veľkú silu, a potom je tu človek, ktorý nám ide veľkým príkladom a jeho deň dnes oslavujeme. Od neho sa vo vzťahu k Bohu chceme čosi naučiť. Sv. Martin svieti dnes pred nami, lebo sa nechal prežiariť Bohom.

Najznámejšie o sv. Martinovi je rozprávanie o rozdelení plášťa. Odohralo sa to práve v čase, keď Martin našiel cestu ku Kristovi -  a to aj napriek vôli svojich pohanských rodičov. Začal sa totiž ako dospelý, ako vojak rímskej armády pripravovať na krst. Martin bol v tom čase katechumen – kandidát na krst. Keď svojim mečom preťal plášť a polovicu dal polonahému žobrákovi, ktorý sedel uzimený pri bráne, ešte v tú noc sa Martinovi vo sne zjavil Kristus, ktorý mal na sebe prehodenú práve tú polovicu plášťa, ktorou zaodel žobráka a hovoril všetkým anjelom dookola: To Martin, Martin ma dnes zaodel svojim plášťom! Iste, mohli by sme sa Martinovi poďakovať za nádherný príklad lásky k blížnemu, no v tomto jeho čine sa ukrýva omnoho viac.

Martin bol čakateľom na krst, pripravoval sa veľmi intenzívne na to, že sa oblečie v Krista. Jeho čin už teda nebol iba charitou, či sociálnou pomocou, jeho skutok lásky vyvieral z viery a lásky ku Kristovi, ktorý o sebe hovorí: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojim maličkých, mne ste urobili! Sám Boh teda prijíma toto Martinovo gesto a dáva mu jasne najavo, že to podstatné nie je sociálny skutok, iba akási solidarita, to podstatné nie je polovica, ktorú dávaš. To podstatné je, že ťa Ja ako Tvoj Stvoriteľ a Vykupiteľ povolávam k láske a že ťa v láske prijímam. Boh a Jeho morálny zákon, ktorý nám vložil do srdca je pôvodcom všetkých dobrých skutkov, ktoré robíme aj voči sebe navzájom.

Prvá Martinova skúsenosť bola teda v tomto: viera má preniknúť celý môj život. Ako ťažko je naučiť sa pravej nezištnosti, kvôli tomu, že som veriaci, že mám Ježiša úprimne rád a som mu za veľa vďačný. Keď sa dnes trochu tak zamyslíme nad sebou a nad našimi rodinami, ako sa izolujeme jedni od druhých, chceme byť sebestační, nechceme mať s nikým nič. Našim deťom chceme dať všetko a nedovolíme aby trpeli nedostatkom, ale len preto aby nemali nič menej ako tie susedove. Čo všetko dnes deti dostanú, okrem skutočnej pozornosti a dobrej rady do života. Naučili sa byť obdarované, no nespoznali ako chutí pocit radosti z obdarovania iných. Tak málo im rozprávame o Bohu, tak málo ich učíme, aby práve kvôli Božej láske vedeli byť pripravené podeliť sa, mať radosť z obdarovania niekoho iného. Už im nerozprávame o realite života, ale nepriamo ich nechávame stále sa ešte hrať, oberáme ich o spoluzodpovednosť, pretože ich zhŕňame všetkým možným len nie kresťanským cítením solidarity kvôli Bohu a kvôli večnému životu. Hovorme s deťmi viac o Bohu, aj o odmene za dobré skutky, aj o nešťastí, ktoré si človek ľahko sám privodí v živote bez Boha. Sprítomňujme im príbehy o Ježišovi ako motiváciu na dobrý a šťastný život. Veďme ich ku konkrétnym skutkom vlastným príkladom, aby naše rozprávanie nezostalo iba rozprávkou.

Druhá skúsenosť sv. Martina, ktorej sa naučil v živote je táto: Moje kresťanstvo musím žiť v Cirkvi, ináč nemá zmysel. Jeho ideálom bolo totiž na začiatku, že sa celkom vzdiali tomuto svetu, že sa utiahne do ústrania a stane sa pustovníkom v samote s Bohom. Zdalo by sa akoby Martin mal strach pred ľuďmi, akoby sa nechcel poškvrniť zbytočnými pletkami a rečami pri stretnutí sa s ľuďmi.

Koľkí ľudia dnes tiež chcú byť samotármi, ale nie kvôli samote s Bohom, ale kvôli samote so sebou samým. Typickým výrazom by sme to dnes mohli pomenovať ako samouskutočnenie – túžba byť sebestačný, byť sám sebe pánom, mať svoje ambície, nebrať ohľady, čím viac sa izolovať, tým lepšie. Takýto človek sa vám do ničoho spoločného nezapojí. Spoločné dobro je pre neho neznámy pojem. Prispieť na niečo, ta čo si, mám kde dávať peniaze! Dajte každému čo mu patrí a mne dajte pokoj. Nikoho nepotrebujem, ani Boha nepotrebujem.

Sv. Martin ale hľadal inú samotu, práve kvôli Bohu. Hľadal dokonalosť podoby so svojim milovaným Kristom. No Boh mal s Martinom iné plány. Zapojil ho naplno do života okolitého sveta. Cirkev ho potrebovala, nemohol už viac žiť v ústraní a tichu. Stále viac za ním do jeho pustovne prichádzali ľudia, ktorí hľadali pomoc, radu, spoveď, duchovnú podporu a pokoj. Martin už nemohol viac žiť samotársky so svojim Bohom. Tak ako na začiatku sa zmiloval nad tým chudobným žobrákom, tak sa mu naširoko otvorilo srdce pre potreby ľudí z okolia. Rozhodujúcim momentom sa stala chvíľa, keď v meste Tours vo Francúzsku zomrel biskup. A ľudia, ktorí poznali Martina ako muža svätého života, chceli ho  mať pri sebe, v meste, na pulze živote, aby bol ich vodcom a pastierom. On sa zdráhal a vo svojej pokore nechcel prijať tento vysoký úrad, preto ušiel pred ľuďmi a skryl sa v chlieve pri husiach. No tie ho prezradili svojim gagotom. Martina našli a zvolili si ho pred všetkými za svojho biskupa. Privolil, pretože pochopil, že Pán ho volá, že dostal misiu, poslanie ísť k ľuďom, byť s nimi, práve kvôli trápeniam ktoré prežívali. Mal im zvestovať a sprítomňovať Ježiša. Martin to prijal a už sa neodťahoval od ľudí. Rozhodol sa im slúžiť a znova kvôli láske ku Kristovi. Nie kvôli sociálnym záležitostiam, ale z Božej lásky v prvom rade.

Aby sme to povedali ešte ostrejšie: Keď sa ja odťahujem od Cirkvi, keď sa dištancujem a vyhováram s na to akí sú ostatní veriaci neporiadni a v tomto hľadám výhovorku, aby som nemusel ísť medzi nich do kostola, som len povrchným človekom a klamem sám pred sebou i pred Bohom. Nie je to nič iné ako pýcha, keď si myslím, že ja som lepší ako tí druhí. Veď naša Cirkev je Cirkvou hriešnikov. A ako Ježiš prízvukuje: Lekára nepotrebujú zdraví ale chorí, neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnikov! Všetci sme predsa hriešni a všetci potrebujeme uzdravenie, pomoc zhora, Božiu milosť. Poďme spolu, zostaňme spolu, nech sme akí sme, Boh chce aby sme boli spolu, Boh nás má rád, aj keď sme hriešni.

Vy, drahí Lemešančania ste sa dokázali zomknúť a hoci to na začiatku vyzeralo všelijako, spolu ste dokázali svoju lásku ku Kristovi. Spolu ste mu postavili dom, Boží chrám. Nepohla vás k tomu nejaká charitatívna činnosť, len nejaká solidarita. O vás platí to, čo Ježiš raz povedal sv. Petrovi, keď ho vyznal ako Mesiáša: Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach! Táto pohnútka nevyšla z vašej ľudskej prirodzenosti, ale oslovil vás sám Boh. Z lásky k Bohu a ku Kristovi ste postavili toto dielo a chcete napredovať ďalej. Zároveň si uvedomujete svoju odkázanosť na Neho, veď ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, ktorí ho stavajú. Žijete s Cirkvou a pre Cirkev, pretože ňou ste vy ako živé kamene pospájaní v jednej stavbe.

Váš patrón sv. Martin vám úžasne pomáha. Svojim príhovorom dohliada na vaše dielo a svojim životným príkladom je pre vás výzvou nasledovať ho. Z lásky k Bohu konať skutky telesného i duchovného milosrdenstva a z tej istej lásky k Bohu žiť a cítiť s Cirkvou, veď je to moja rodina, moje spoločenstvo, našim Otcom a pastierom je sám Boh. Toto sa učme od Martina, neodťahujme sa, držme pokope. Tak veľmi sa modlil za jednotu svojich kňazov, veď aj zomrel na pastoračnej ceste k svojim kňazom, kde chcel urovnať spory, ktoré medzi nimi nastali. Aj vás nech stmeľuje a spája v jedno.

Dalo by sa ešte veľa príkladov vyzdvihnúť na živote svätého Martina. Už len jedno jediné by som spomenul, pretože je to v dnešnej dobe veľmi dôležité. To čo podľa príkladu sv. Martina môžeme ako kresťania dať tomuto svetu je umenie dôstojne zomrieť. Martin ako prvý svätý starovekej Cirkvi nezomrel mučeníckou smrťou. Zomiera plný svojich dní – v osemdesiatke. Dovtedy bolo pre kresťana prirodzené, že svätí sú ľudia, ktorí dali život za vieru. Keďže za Martinových čias prenasledovanie už skončilo, všetci videli že svätým sa stal aj bez toho aby za vieru prelial svoju krv. Muselo byť na ňom čosi príťažlivé, čosi Božie a to už za života. Martin tak všetkým ukazuje, že je oveľa ťažšie zostarnúť a vydržať viesť dobrý boj až do konca. Zomiera obklopený svojimi spolubratmi kňazmi a ukazuje, že aj to je milosť od Boha – môcť sprevádzať niekoho pri zomieraní. A aké to je povzbudivé keď ten zomierajúci má v sebe vieru a nádej a aj napriek bolesti a vedomiu že odchádza, ešte povzbudzuje ostatných dookola. Smrť môže prísť rýchle a nečakane, ale človek, ktorý verí a dúfa, nestráca hlavu, odovzdáva sa v dôvere svojmu Bohu. Mali ste tu takého človeka, poznal som ho aj ja, kurátora, ktorý sa staral o tento kostol viac ako o svoj vlastný dom. To čo platilo o Martinovi, platilo aj o ňom a kiežby to platilo aj o nás: Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal, pretože sa aj v chorobe odovzdal do Božích rúk a nezúfal si.

Drahí bratia a sestry, urobili ste tu kopec roboty, ale to podstatné pri takýchto dielach nikdy nerobíme my, ale Boh sám, ktorý nás k tomu povoláva. To podstatné je sám Kristus, ktorý je tu pre nás. Toto pochopil sv. Martin váš patrón a toto prijmite za svoje i vy.

Nezostáva mi teraz už nič iné len vás povzbudiť k úprimnému vzťahu k Bohu, k vzťahom jednoty, bratstva a milosrdenstva medzi vami navzájom a k umeniu žiť i zomierať. Nech je vám vlastné to, čo je typické pre vášho ochrancu. Volajme k nemu a vzývajme ho o pomoc, aby sme mohli napredovať: Zhliadni na nás z výšky nebies brány … svätý Martin oroduj za Lemešany!

AMEN

Košice – Košická Nová Ves 12. novembra 2011

Drahí bratia augustiniáni, páter provinciál, bratia a sestry v Kristovi.

V dnešný večer, zídení z rôznych kútov mesta, vyšli sme spoločne na tento vrch modliť sa. Je to výnimočne krásny večer na tomto mieste, pretože okrem nádherného výhľadu na celé mesto, sa na tomto vrchu, tu nad Košicami, rodí čosi nové a zároveň hlboko Božie. Okrem stavby kláštora sú to aj naše srdcia, ktoré splývajú v jedno do spoločných večerných chvál a takto radostne naznačujú, že sa začína písať nová časť histórie jednej veľkej rodiny – rodiny augustiniánov, ktorí si tu postavili dom. Bude to najvyššie postavený kláštor mesta, ktorý sa však nevypína pyšne nad ostatné kláštory a komunity, ale naopak, pokorne pozýva všetkých, aby podľa vzoru sv. Augustína hľadali svoje obrátenie, pokoj a pravú slobodu ukrytú jedine v Bohu.

Dnešný večer naberá ešte viac na dôležitosti aj kvôli tomu, že slávime vigíliu narodením zakladateľa a ideového tvorcu diela, ktoré prežíva vo vás – jeho duchovných synoch a dcérach. Svätý Augustín slávi práve zajtra, 13. novembra svoje narodeniny, čo súhrne predstavuje 1657 rokov odvtedy čo uzrel svetlo sveta. Bolo by časovo náročné pripomenúť si všetky dôležité medzníky jeho pohnutého života, no jednu podstatnú vec, ktorou ovplyvnil myslenie a cítenie celého kresťanského sveta, by som zhrnul do dnes tak nevyhnutnej myšlienky personálnej dimenzie ľudského života.

Augustín objavil a popísal dovtedy nevídaným spôsobom dušu človeka stojacu v samote pred Bohom. Objavil dôležitosť vôle a slobody jednotlivca. Zvýraznil tak jedinečnosť každej ľudskej bytosti. Hľadal záľubu a mal doslova slabosť na spoznávanie vzťahu medzi mojím ľudským JA a nekonečným Bohom. Túžil hlbšie poznať seba a zároveň aj Boha cez osobný vzťah k Nemu. Preto mohol povedať: Deum et animam scire cupio, nihil plus, nihil omnino! Boha a dušu chcel by som lepšie spoznať, nič viac, skutočne nič viac!

Vo chvíli, keď sa ho dotkol Boh, pocítil akúsi neviditeľnú silu, ktorá ho prenikla až do hĺbky a do stredu jeho osoby. Vtedy urobil nádhernú sebareflexiu, revíziu svojho hriešneho života. Hĺbka stretnutia s Bohom odhalila toľkú neslobodu a závislosť, v ktorej roky prežíval. Augustín poznal akou hlbočinou je človek, na základe vlastnej skúsenosti vedel o biede a krehkosti, ktorá sa v človeku skrýva. Poznal akej neslobode a zotročeniu je človek vystavený. Poznáva sám seba ako bezmocného a rozbitého, nahého pred Bohom. Vystrašený sám zo seba vyhlásil: Naše srdce nie je v našej moci! Vo svojich Vyznaniach podrobne opisuje vlastné trápenie i chválu Bohu za záchranu. Veľkosť človeka pochádza jedine od Boha, bez Neho sa človek stráca sám sebe.

To, čo je hodné nasledovania na živote Augustína, ukazuje sa práve v rozhodnosti nezostať len pri nariekaní nad vlastnými chybami. Chcel a veľmi chcel zmenu, no uvedomil si zároveň, že bez Božej milosti to nepôjde. A tak, znova na osobnom prežívaní si naplno vyskúšal ako vyladiť vzťah medzi slobodou a milosťou, ako ho chápať. Hoci milosť podľa neho stojí vysoko nad slobodou človeka a bez nej človek nie je schopný urobiť nič dobré, predsa sa prirodzene vytvára istý model spolupráce medzi slobodou a milosťou, pričom sa Božia milosť vždy zastaví pred slobodou človeka a pýta si povolenie k vstupu.

Mnohé myšlienky, ktoré nám Augustín zanechal, sa zrodili v jeho modlitbe, v rozhovore s Bohom. Čím viac sa odovzdáva živej modlitbe rozhovoru, tým viac sa preňho Boh stáva väčším:

Daj mi sám seba, Bože môj, navráť mi seba, lebo Ťa milujem, a ak Ťa málo milujem, rozmnož moju lásku. Nemôžem zmerať, koľko chýba k mojej dokonalej láske, aby môj život plynul v Tvojom objatí a nikdy sa od Teba neodvrátil, kým sa nepohrúži do skrytosti Tvojej tváre. To jediné však dobre viem, že všade mi je zle, keď som mimo Teba; nech som kdekoľvek mimo seba, alebo hoci aj v sebe. Všetko moje bohatstvo, keď ním nie je Boh, všetko je len úžasným nedostatkom. (Conf. XIII,

         Poslednú knihu svojich Vyznaní ukončuje nasledujúcimi vetami: Od Teba (človek) nech prosí, pri Tebe nech hľadá, pri Tebe nech klope. Tak, jedine tak dostane, tak nájde, tak sa mu otvorí. (Conf. XIII, 38)

         Jeho život bol turbulentný, no vzťah s Bohom excelentný – mohli by sme zhrnúť o sv. Augustínovi. Spoznal, že bez Boha niet zmyslu, niet slobody, niet cieľa. Bez Neho zostávajú len oči pre plač. V Ježišovi Kristovi spoznáva svojho Záchrancu, nachádza v Ňom pokoj, šťastie a oslobodenie. Odísť od Boha preto pre neho znamená zomrieť, navrátiť sa k Bohu znamená vstať z mŕtvych a bývať pri Bohu znamená žiť.

Som úprimne rád a teším sa, že augustiniánska rodina živená práve týmito myšlienkami veľkého svätca, po mnohých rokoch odmlky znova našla svoj domov tu v Košiciach. Váš otec Augustín na vás pamätá, myslí na vás, neopúšťa vás. Na začiatku procesu vzkriesenia bol o. Pavol Benedik s o. Angelom Lemmem. Ote arcibiskup Alojz Tkáč im na začiatku 90-tych rokov ponúkol bývanie na dómskej fare a neskôr aj priestory na Kostolianskej ulici. Usporadúvali mnohé duchovné obnovy a duchovné cvičenia vo farnostiach, púte do Gaboltova. Postupne prichádzali aj nové povolania, medzi nimi o. Miroslav. Začínali ste doslova od nuly, najprv v Prešove na Solivare, potom na košických sídliskách na Furči a v Ťahanovciach. Od roku 2004 sa komunita rozrástla o nových pátrov, postupne prichádzajú o. Juraj, o. Jozef, o. Milan a o. Rastislav. Nádejnou posilou je najnovšie aj novic Janko. Postupne sa sformovala aj skupina laikov, Augustiniánske bratstvo so 17-timi členmi. V Taliansku pôsobia nateraz traja slovenskí augustiniáni: o. Pavol Benedik, o. Rastislav a brat Andrej. Spoločenstvo sv. Augustína sa sľubne rozrastá. Ste mladí a horliví ľudia, zapálení pre Ježiša. Pri vašich mnohých aktivitách hlavne s mládežou, ku ktorej máte prirodzene blízko, na školách i mimo nich, stanete sa obrannou vežou vysoko nad našim mestom, a veľmi si prajem, aby ste sa s Božou pomocou a s inšpiráciou svojho svätého zakladateľa stali aj svetlom pre celú našu arcidiecézu.

Vy, tu v tomto kláštore, budete k Bohu oveľa bližšie ako mesto dookola, jednak nadmorskou výškou a potom aj výškou morálnou. Zostaňte pri Ňom a nech On sám býva medzi vami a zostáva s vami. Vydávajte o Ňom svedectvo pred týmto svetom.

Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť, preto svieťte na tomto vrchu ako maják vo tmách, pozývajte k sebe všetkých utrápených a hľadajúcich, ale aj tých, ktorí ani v radosti nezabúdajú Bohu ďakovať. Pomôžte tomuto mestu a svetu hľadať pravé hodnoty ducha, dobrotu srdca, pravú slobodu a osobného Božského Záchrancu v osobe milosrdného Ježiša Krista. AMEN

Svidník 5.11.2011

Milý pán dekan, bratia kňazi, drahí mladí priatelia.

Asi ste už počuli veľmi známe príslovie, ktoré hovorí o tom, že život je boj. Keď sa rozhliadnete okolo seba, do dnešného sveta, vidíte, že ľudia medzi sebou bojujú a zápasia. Či už je to na Blízkom východe alebo v Lýbii, nepokoje v západnej Európe, pokusy o povstanie v Číne a mohli by sme menovať ešte veľa iných miest, kde rastie napätie a kde cítiť, že ľudia medzi sebou zvádzajú boj. V takomto napätí a bojovej nálade sa pomaly ale isto človek človeku stáva vlkom. Dnešný moderný človek prežíva veľký nepokoj a bojové nálady nielen vo vzťahoch s inými ľuďmi, ale veľakrát aj vo vzťahu k sebe samému. Mám tu na mysli tie nespočetné vnútorné boje, keď človek bojuje sám so sebou vo svojich myšlienkach a vo svojom srdci. Tento vnútorný boj je azda najťažším bojom, pretože tým nepriateľom sa človek stáva sám sebe. Je však nevyhnutné zápasiť a nevzdávať sa v tomto vnútornom boji, to znamená vedieť rozlišovať medzi dobrom a zlom a vedieť si zvoliť vždy iba dobro. Tu môžeme povedať, že človek je vystavovaný vždy novým nebezpečenstvám a ľahko sa môže stať vlkom a nepriateľom sebe samému. Bojovať vo vnútri a v srdci musí človek až do smrti.

Veľmi pekne to zachytáva príbeh o starom indiánovi, ktorý raz večer vzal svojho vnuka a rozprával mu o bitke, ktorá prebieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu: Synku, tá bitka v každom z nás je ako bitka medzi dvoma vlkmi. Jeden je zlý. Je to hnev, závisť, žiarlivosť, smútok, sebeckosť, hrubosť, nenávisť, sebaľútosť, falošnosť, namyslenosť a pýcha. Ten druhý je dobrý. Je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, skromnosť, láskavosť, štedrosť, vernosť, súcit a dôvera. Vnuk o tom všetkom premýšľal a po minúte sa spýtal: A ktorý vlk vyhrá? Starý indián odpovedal: Ten, ktorého kŕmiš.

Drahí priatelia, vaša mladosť je časom ktorý vám daruje Boh, aby ste objavovali zmysel, zmysel toho všetkého okolo vás. Je to čas veľkých vnútorných bojov, citov prežívaných veľmi silno, tiež je to čas, keď máte strach zo záväzných rozhodnutí, prichádzajú aj ťažkosti v štúdiu či v práci, vynárajú sa otázky okolo tajomstva bolesti a utrpenia. To všetko vo vás prehlbuje hlbokú túžbu prísť na koreň veci. Pochopiť zmysel života. Odkiaľ prichádzam a kam idem. Na čo žijem na tomto svete?

Blízko pri Ježišovi môžeme spoločne nájsť odpovede na tieto vaše otázky, ktorá vás mnohokrát trápia. V Jánovom evanjeliu (Jn 1, 38) sa Ježiš pýta svojich učeníkov: Čo hľadáte? Presne táto otázka sa dotýka aj vás chlapci a dievčatá, pretože práve vy sa teraz otvárate životu a hľadáte správnu cestu. A preto sa Kristov hlas prihovára aj vám: Čo hľadáte, čo vás trápi? Čo vás bolí, čo vás vie potešiť? V čom zvádzate vnútorný boj? Hľadáte pokoj? Skutočnú slobodu a trvalé šťastie? Hľadáte radosť, ktorú vám nikto nevezme?

Ak toto  všetko hľadáte, môžete to nájsť iba v Kristovi a verte mi, že nakoniec je to on, kto hľadá vás, a to ešte predtým, než začnete hľadať vy. On vám chce ponúknuť všetko to, čo v kútiku svojho srdca hľadáte a po čom túžite. Rešpektujúc vašu slobodu sa on približuje on k vám. A ponúka sa vám ako odpoveď na vašu túžbu po živote, ktorý bude stáť za to, aby bol prežitý.  Umožnite, aby vstupoval na vašu životnú cestu stále viac ako priateľ a spoločník. Dôverujte mu, nikdy vás nesklame. Ježiš vám umožní nanovo spoznať Božiu lásku, pomôže vám pochopiť, že vaše šťastie sa uskutoční v priateľstve s ním, v spoločenstve s ním. Rásť v priateľstve s Ježišom však znamená poriadne zapustiť korene v Ňom, čerpať z neho výživu, silu a energiu. Upevňovať sa v priateľstve s Ježišom znamená siahnuť po Božom slove, pravidelne sa zúčastňovať svätej omše, živiť sa Eucharistiou.

Drahí mladí priatelia, nedajte sa oklamať týmto svetom. Mnohí vám budú sľubovať ľahký úspech, rýchly zárobok a bezstarostný život. Budú vám vyčítať, že nežijete moderný životný štýl, ktorý uprednostňuje vonkajšok pre vnútrom. Budú vás pokúšať presvedčivým tvrdením, že keď nevlastníte nič a nemáte dostatok materiálnych vecí, či peňazí, nič ani neznamenáte. Mnohí vaši priatelia  a spolužiaci sa vám budú vysmievať, pretože ste veriaci, pretože sa snažíte žiť spravodlivo, poctivo a čisto. Vyhlásia vás za naivných bláznov a budú sa vám posmievať. Nedajte sa odradiť a aj naďalej ostaňte verní tomu, ktorý vám prináša pokoj! Takto môžete strhnúť k viere aj tých, ktorí ešte neveria. Iba cez ľudí, ktorí sú dotknutí Bohom, sa Boh môže vrátiť späť k ľuďom, hovorí Svätý otec Benedikt XVI. Aké je dôležité prinášať Boha ľuďom dnešnej doby, priniesť im zmysel života! Iba človek hlboko zakorenený vo viere to dokáže. Vydávajte svedectvo o Bohu svojim životom.

Jeden pravdivý príbeh nám krásne predstavuje, ako sa skrze úprimne veriaceho človeka môže Boh dotknúť ostatných ľudí v jeho okolí. V Tichomorí sa nachádza Havajské súostrovie, kde v polovici 19. storočia začalo zúriť malomocenstvo, na ktoré v tom čase ešte neexistoval liek. Táto choroba je veľmi nákazlivá a prejavuje sa tak, že človek má najprv na tele biele škvrny, potom vo vrcholnom štádiu mu môžu odpadávať celé kusy svalov a tkaniva, doslova a do písmena človek zaživa začne hniť. A tak obyvatelia týchto ostrovov všetkých nakazených izolovali na jednom ostrove, ktorý sa volá Molokai. Nosili im tam iba stravu a viac sa o nich nestarali. Jednoducho sa na nich vykašľali, báli sa, že sa nakazia.

Pohnutý ich príbehom sa jeden belgický kňaz p. Damian de Veyster (vojster) rozhodol, že tam pôjde a bude im slúžiť. Jeho známi ho od toho odhovárali, že je to nebezpečné, ale on sa nedal prehovoriť. Tvrdil, že bude opatrný. Neskôr píše, že po tom čo tam prišiel, tak sa v prvých dňoch od nich snažil držať ďalej, mal vlastný dom, omšu slúžil len tak na diaľku. No cítil, že nemal nejaký úspech, nevedel tých ľudí osloviť a získať si ich dôveru. Nedarilo sa mu ich získať pre Božie veci, aj keď im toľko o Bohu rozprával. Tí malomocní boli radi, že tam medzi nimi bol, ale sám cítil, že niečo tomu chýba. A tak sa rozhodol, že najprv s nimi začne jesť. Potom sa s nimi spriatelil a už nevidel len telo, ale aj dušu tých ľudí. Po pár mesiacoch v jedno ráno, keď sa umýval,  na ruke si našiel bielu škvrnu. Zrazu si uvedomil, že je jeden z nich. Uvedomil, že už sa im nemusí vyhýbať. A keď to zistili i tí malomocní, hovorí, že za pár dní urobil viac ako za pol roka. Lebo tí malomocní vedeli, že je medzi nimi niekto, kto prišiel nielen rozprávať, ale on to aj skutočne žije. On to prežil doslova na vlastnej koži. A takým kresťanským happyendom tohto príbehu je, že páter Damian na malomocenstvo 15. apríla 1889 síce zomrel, ale jeho životné svedectvo získalo pre vieru všetkých chorých na ostrove Molokai. Presvedčil ich o tom, že Boh ich má rad a že ich choroba nebola Božím trestom.

Páter Damian vlastne neurobil nič iné ako to, že začal žiť to, čo žil Ježiš Kristus. Lásku… 11. októbra 2009 ho na Námestí sv. Petra v Ríme svätorečil pápež Benedikt XVI. Dnes je patrónom celého Havajského suóstrovia a nielen ostrova Molokai.

Jedine vo viere v Boha a s Ježišom Kristom sa môžeme učiť ako hľadať dobro druhého človeka a ako získavať pokoj pre svoju dušu, aby sme sa jeden druhému nestali vlkom a aby ten dobrý vlk v našom vnútri vždy zvíťazil nad hriechmi a zlými náklonnosťami. Zabojujme dobrý boj pevne postavení na dobrom základe viery, zakorenení a upevnení  jedine v priateľstve s Ježišom. AMEN.               

Košice – Juh, 3.11.2011

Drahí bratia a sestry v Kristovi,

to, ako chutí pocit z toho, keď je človek obdarovaný, keď niečo dostane do daru, toto máme možnosť skusovať vždy keď slávime rôzne životné jubileá či úspechy. Tí, ktorí nás majú radi, mám chcú aj čosi dobré zapriať a veľakrát aj čosi darovať. Obdarovaný človek pritom prejavuje vďačnosť. Dnes večer sme sa tu zišli, aby sme si pripomenuli skutočnosť, že život je veľký a ničím nezaslúžený Boží dar. Je to dar najvyššej hodnoty. No žiaľ, nie sme vždy pripravení zaň ďakovať, ba dokonca sa veľakrát ocitáme v situácii, keď sa staviame proti životu a tým aj proti Bohu. V takýchto prípadoch sa naša vďačnosť mení na pocity strachu a fóbie zo zodpovednosti či záväzkov. Bolo by predsa najjednoduchšie chápať život ako dar, s ktorým si môžeme robiť čo chceme, veď patrí nám, nenesieme zaň zodpovednosť.

Avšak úcta k životu neuznáva žiadnu relatívnu morálku. Neexistuje tu priestor pre to, aby si jednotlivec vybral to, čo mu najviac vyhovuje, pretože život ľudskej bytosti treba chrániť a zveľaďovať, udržiavať a ozdravovať. Za dobro sa tu dá označiť iba to, čo vedie k zachovaniu a podporovaniu života. Každé jeho ničenie a poškodzovanie, nech už k nemu príde za akýchkoľvek okolností, je zlom. Voči Bohu je to prejav veľkej nevďačnosti za ten veľký dar. Je to často priama fyzická likvidácia, ale aj kampaň, ktorá vedie k zahmlievaniu reálneho pohľadu na skutočnosť a krásu života, na jeho jedinečnosť.

V dnešnej spoločnosti prevláda názor, že človek ako subjekt morálky má právo na čo chce, pretože on je Pánom svojho konania, zodpovedá za neho, on ho doslova „vlastní“. Mnohé skutočnosti v našich životoch sme tak vyhlásili za objekty nášho práva. Preto sa dnes charta základných ľudských práv už nemôže považovať za niečo o čo sa dá oprieť. Začali sa tam doslova pridávať rôzne práva podľa potreby. Tieto práva už nevychádzajú z podstaty človeka, ale z dohody. My sa dnes už vieme na základe parlamentnej väčšiny dohodnúť na tom, čo budeme uznávať ako základné ľudské právo a čo nie, a to je chyba. Takýmito objektami práva sa stali nielen veci a majetky, ale už aj ľudské osoby. Napr. homosexuálne páry si takto vytvárajú právo na adopciu detí. Deti sa tu stali objektom práva. Nestačia nám už len veci, chceme si uzurpovať pre seba vlastnícke právo na ľudí.

V tomto kontexte povstala otázka: Má tým pádom aj žena právo na potrat, keď vlastní svoje telo, ovláda ho a stará sa o neho? Má právo ukončiť život ľudskej bytosti v procese rastu a vývoja? Momentálne na pôde OSN prebieha diskusia o tom, že žena má mať takéto právo – dať svoj plod odstrániť kedykoľvek chce.

Všimli ste si, že čím viac sa v dnešnej dobe hovorí o rôznych právach, tým menej sa skloňujú slová zodpovednosť a vďačnosť. Načo byť vďačný za niečo, na čo mám právo? Tam kde je právo, tam je nárok, tam už nemožno hovoriť o vďačnosti. Za to sa niet prečo a niet sa komu zodpovedať. Veď Boh aj tak neexistuje.

Jedine postoj vďačnosti nachádza miesto aj pre zodpovednosť. V prípade ľudského života však musíme povedať nasledovné: Ľudský život sám o sebe nie je predmetom práva, pretože nikto si ho sám nevytvoril, ani nezačal, ani nevložil prvok života do iného jedinca. Opodstatnené je ešte právo na dôstojný život, ale nie právo na život ako taký. Kto si myslí, že má právo životom disponovať, prerušiť život, ukončiť ho, ten je klamárom sám pred sebou. Ak moderný a tzv. demokratický človek chce mať takéto právo, musí nutne vylúčiť Boha z okamihu vzniku nového života. To preto, aby sa nemal komu zodpovedať, to preto, aby umlčal hlas svedomia, to preto, aby sa nad tým netrápil. Je preto ľahšie vylúčiť Boha zo života ľudí, ako brať na seba zodpovednosť a výčitky svedomia za zničený život. Toto robí dnešná spoločnosť. Vytláča Boha z verejného života, aby nebol pri vzniku života a aby ten vzniknutý život mohol zostať predmetom môjho práva. Lebo keď tam nebude Boh, ten vzniknutý život nebude ľudskou osobou.

Takéto pokusy sú na dennom poriadku. No sú neopodstatnené, pretože aj najnovšie výskumy potvrdzujú správnosť tvrdení, na ktorých si úprimne veriaci ľudia zakladali už od Ježišových čias. Od chvíle, keď exaktná veda nahliadla do mikrosveta človeka a objavila DNA, vedci vedia, že génová výbava každého jedinca je originálna, a že počaté dieťa pod srdcom matky, nie je iba súčasťou jej tela, pretože od chvíle počatia má dieťa svoj vlastný a originálny genotyp – už teda nie je časťou matkinho tela, je úplne novým jedincom, závislým na tele matky.

Toto je princíp života každej jednotlivej ľudskej bytosti, ktorá začína svoju existenciu od chvíle počatia. Za túto pravdu o počatom človeku sa veľmi silno zasadzoval teraz už blahoslavený pápež Ján Pavol II. Človek podľa neho nemôže byť skutočne slobodným bez tejto pravdy. Nádherné myšlienky o živote človeka a o jeho nutnej obrane, vyjadril v dokumentoch ako Familiaris consortio (1981), Donum vitae (1987), Mulieris dignitatem (1988) a v encyklike Evangelium vitae (1995). Tu sa doslova píše:  Medzi všetkými deliktami, ktoré človek môže vykonať proti životu sa vyníma abortus ako obzvlášť ťažký a závažný čin (EV 58). Ten kto je pritom zabitý je predsa v skutku ľudskou bytosťou, dokonca najnevinnejšou, akú si len môžeme predstaviť.

Svätý Otec v tejto encyklike nekladie morálnu zodpovednosť za vraždu nenarodených len na plecia matky, alebo jej rodičov, ale berie na zodpovednosť pred Bohom aj celú rodinu a priateľov. Nezriedka je žena vystavená obrovskému tlaku okolia, výsmechom, pohoršovaniu sa zo strany priateľov a známych a tak ostáva celkom sama, psychicky vyčerpaná, nepodporená či nepodržaná zo strany blízkych. V takejto chvíli už ani niet divu, že upadne do rozhodnutia podstúpiť zabitie plodu. Tu sa spoluzodpovednými stávajú aj lekári a personál, takisto aj zákonodarcovia, ktorí to berú len ako profesiu a svoju prácu. Zabudli na to, že život majú chrániť, nie ho likvidovať.

Koľko ľudských životov už vyhaslo práve pri takomto druhu likvidácie?!

Drahí bratia a sestry,

tam, kde sa sloboda predstavuje bez zodpovednosti, stáva sa pomaly ale isto svojvôľou. A aj keď si človek myslí, že je natoľko slobodný od všetkého a od všetkých, dokonca od Boha, že si môže disponovať so svojim telom a so všetkým čo k nemu prináleží ako sa mu zachce, klame sám seba a nie je v ňom pravda. Človek je naopak skutočne slobodným až vtedy, ak slobodne prijme aj isté limity, princípy, prirodzené životné pochody a aj zodpovednosť za svoje skutky.

Dnešný človek akoby zabudol byť vďačný. Tak málo ďakuje za dar života, tak málo si ho váži. Čo by za to dali rodičia, ktorí nemôžu mať deti!? Boh je prameňom života, On je nad všetkým. Veriaci človek mu preto vždy vyjadruje vďačnosť za každý počatý život. Keďže toľko životov bolo takým krutým spôsobom vyhnaných spod sŕdc matiek, chceme dnes prosiť aj o odpustenie týchto ťažkých hriechov a previnení, ktorých sa v spoluzodpovednosti dopustili mamy, otcovia, ale aj ľudia, ktorí im tak zle radili, či aktívne napomáhali zahodiť starosti tým, že zahodia a zabijú počaté dieťa. Dnešným modlitbovým sprievodom chceme prosiť za odpustenie ťažkých hriechov potratov a za zmierenie, a zároveň aj za schopnosť odpovedať na Božie dary nie sebeckými nárokmi, ale vďačnou zodpovednosťou. AMEN