Bratislava, 1. februára (TK KBS) – Vo štvrtok 2. februára slávime Sviatok Obetovania Pána. Ľudovo je nazývaný tento deň – Hromnice. Pripomína udalosť, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2,22-30). „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: ´Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi´ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek, alebo dva holúbky.“ Mária s Jozefom na 40. deň po narodení priniesli Ježiša do chrámu a prorok Simeon ho označil za Spasiteľa všetkých národov a svetlo na osvietenie pohanov. V západnej liturgii ma tento sviatok názov Obetovania Pána. Vo východnej liturgii sa tento sviatok nazýva sviatkom Stretnutia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista.

Tento sviatok sa pred rokom 1969 slávil v západnej Cirkvi ako mariánsky sviatok Očisťovania Panny Márie. Sviatok má svoj pôvod na východe, kde sa slávil od polovice 4. storočia 14. februára, t. j. 40 dní po Zjavení Pána (Epifánia). V Jeruzaleme sa v tento deň konali osobitné procesie, tzv. apante. V roku 542 cisár Justinián (527-565) zaviedol jeho slávenie v Carihrade a stanovil ho na 2. februára, t. j. 40 dní po Narodení Pána. Z Carihradu sa potom sviatok rýchlo rozšíril na Západ. Pápež Sergej I. (687-701) nariadil, aby sa v tento deň konali slávnostné procesie, ktoré smerovali do Baziliky Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore). V 8. a 9. storočí sa dôraz obsahu slávností postupne presunul na oslavu Panny Márie a sviatok nadobudol mariánsky charakter. V novom liturgickom kalendári z roku 1969 dostal názov Praesentatio Domini – Obetovanie Pána – a vrátil sa mu jeho kristologický ráz.

Sviatok Obetovania Pána ľudovo nazývaný Hromnice sa spája sa s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Sviece každoročne v úvode sv. omše požehnáva biskup alebo kňaz. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi r. 494.

Tento deň je spojený s Dňom zasväteného života, kedy si Bohu zasvätené osoby – rehoľníci a rehoľníčky – pripomínajú zasvätenie svojho života Bohu. V tento deň si pred miestnym biskupom symbolicky obnovujú svoje rehoľné sľuby (chudoby, čistoty a poslušnosti), zložením ktorých sa vydali na cestu nasledovania svojho Majstra a Pána, Ježiša Krista.

Deň zasväteného života zaviedol ešte v roku 1997 pápež Ján Pavol II. Stanovil, aby sa slávil 2. februára, v deň sviatku Obetovania Pána. Nadviazal na tradíciu začatú za pápeža Pavla VI., keď sa v ten deň schádzali do Baziliky sv. Petra vo Vatikáne rehoľníci a rehoľníčky z celého Ríma. Pápež pri tej príležitosti povedal: „Obetovanie Pána v chráme je výrečnou ikonou úplného odovzdania svojho života zvláštnym spôsobom pre tých, ktorí boli povolaní, aby v Cirkvi a vo svete uvádzali evanjeliové rady do praxe, a tým si osvojili Ježišove vlastnosti – panenstvo, chudobu a poslušnosť.“

Pápeža viedli tri dôvody, pre ktoré uznal za potrebné sláviť Deň zasväteného života. Prvým dôvodom je vyjadrenie vďaky Bohu za túto formu života, ktorý je pre Cirkev darom najvyššej hodnoty. Cirkev totiž verí, že účinnosť pre všetky svoje diela, ktoré koná navonok, v nemalej miere čerpá zo skrytých živín Bohu zasväteného života. Modlitba a obeta života podľa evanjeliových rád je ich zdrojom. Bohu zasvätený život je tiež svedectvom o novom živote, ktorý presahuje čas a priestor sveta, v ktorom žijeme. Rehoľníci odovzdaním svojho života Bohu poukazujú na reálnu existenciu hodnôt, ktoré síce vo viditeľnom (fenomenologickom) poriadku sveta nie sú zatiaľ viditeľné, ale ktoré sa raz stanú evidentnou skutočnosťou pre všetkých.

Druhý dôvod spočíva v tom, aby Boží ľud lepšie spoznal a ocenil zasvätený život. Na Deň zasväteného života sa množstvo laických veriacich schádza do chrámu, kde sa stretnutie rehoľníkov s biskupom koná. Tam majú možnosť počuť, či už kázeň, alebo prednášku o zasvätenom živote, ale tiež osobné svedectvo rehoľných osôb. Tiež sa o tomto dni intenzívnejšie uvažuje v katolíckych médiách. A tak veriaci si môžu nanovo pripomenúť, že materiálne bohatstvo nie je najvyššou hodnotou; ba že i chudoba môže byť pre človeka obohatením, ak je prežívaná s chudobným Kristom. Tiež sa laici môžu zamyslieť nad hodnotou čistoty a vernosti, a to uprostred sveta, v ktorom nevernosť a hrubá žiadostivosť narúša a ničí vzťahy medzi najbližšími. Konečne môžu veriaci prehodnotiť silu poslušnosti, ktorá je dnes považovaná skôr za slabosť. Poslušnosť a vzájomná podriadenosť vo vzťahoch, sa im môže zjaviť v novom svetle – nie ako nástroj zotročenia, ale ako prostriedok k harmónii. A napokon tretí dôvod – ten sa dotýka priamo zasvätených osôb: majú si v tento deň pripomenúť, aké veľké veci urobil v ich živote Pán.

Zdroj: ::Archív TK KBS (zh/Príručný slovník kresťanstva):: / www.abu.sk / www.frantiskani.sk (brat Gabriel Pavol Prievalský, OFM)